KONŠTITÚCIE

MISIJNEJ  SPOLOČNOSTI

Generálna kúria Misijnej spoločnosti

Rím 1984

POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE REHOĽNÍKOV A SEKULÁRNE INŠTITÚTY

Prot. č. 53-1/81

DEKRÉT

Misijná spoločnosť, ktorú založil svätý Vincent de Paul má svoj osobitný cieľ: ohlasovanie evanjelia chudobným a pomoc duchovným v ich vlastnej form&aaacute;cii.

Pridŕžajúc sa dokumentov II. vatikánskeho koncilu a iných dokumentov Cirkvi Spoločnosť pripravila text nových Konštitúcií, ktoré generálny superior predložil Svätej Stolici na schválenie.

Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty podrobila predložený text Konštitúcii zvláštnemu preskúmaniu svojimi poradcami, prihliadla na priaznivé odporučenie generálneho zhromaždenia, a preto mocou tohto dekrétu tieto Konštitúcie v latinskom jazyku nám predložené a uložené v našom archíve schválila a potvrdila so zachovaním všetkých predpisov práva.

Daj Bože, aby všetci členovia Misijnej spoločnosti, s pomocou Božej milosti a na príhovor svätého Vincenta de Paul s povďačným duchom voči Pánu Bohu prijali nové Konštitúcie ako mocný prostriedok ku stále väčšiemu a väčšiemu napredovaniu v tak vznešenom diele, ktoré im Cirkev zverila.

Dané v Ríme, Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty, 29. júna na slávnosť svätých Apoštolov Petra a Pavla v roku 1984.

+ Vincentius Fagiolo,

tajomník

+ James Hamer,

proprefekt

CURIA MISSIONE

Via di Bravetta, 159

00164 ROMA

Richard Mc Cullen

Generálny superior Misijnej spoločnosti,

našim v Kristu milovaným kňazom, klerikom a bratom – pozdrav v Pánovi!

Veľmi dôležitou udalosťou v dejinách našej Spoločnosti je, že nám nedávno posvätná Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty schválila naše Konštitúcie.

Práve uplynulo tridsať rokov odo dňa, keď náš predchodca v blahej pamäti Viliam Slattery uverejnil v roku 1954 predošlé Konštitúcie, prispôsobené predpisom CIC z roku 1917.

Teraz však po dlhších štúdiách, úvahách, poradách a modlitbách, trvajúcich 17 rokov a po rozhodnutiach troch generálnych zhromaždení, Svätá Stolica potvrdila naše Konštitúcie, ktoré vám s radosťou predkladám.

Chcem o nich povedať aspoň to, že mierou našej užitočnosti pre miestnu Cirkev, v ktorej pracujeme, bude vernosť predpisom a duchu Konštitúcií.

Na stránkach knihy, ktorú berieme do rúk je určená identita našej Spoločnosti v Cirkvi. Nesmieme však dovoliť, aby táto identita zostala iba v knihe, lebo text Konštitúcií musíme nosiť predovšetkým v našich srdciach. Musíme ho uskutočňovať naším každodenným životom. Iba týmto spôsobom môžeme v plnosti realizovať naše povolanie ohlasovať evanjelium chudobným.

Preto často čítajme Konštitúcie a ich čítanie sprevádzajme neustálou modlitbou. Preto si veľmi prajeme, čo nech nám všetkým leží na srdci, aby tieto Konštitúcie boli účinnými prostriedkami, pomocou ktorých budeme ľahšie milovať, čo miloval svätý Vincent a to, čo učil, budeme aj sami ochotne konať.

Teraz, keď preberáme Konštitúcie schválené Svätou Stolicou, tak náš duch si spontánne pripomína konferenciu, ktorú mal svätý zakladateľ 17. mája 1658, keď spolubratom rozdával knižočku Všeobecných pravidiel.

Prianie svätého Vincenta môžeme vyjadriť jeho slovami, ktoré vtedy sám povedal: „Od dobroty Božej dúfame a očakávame dobrodenia a požehnania všetkého druhu, pre všetkých tých, čo budú verne zachovávať tieto Pravidlá, ktoré nám dala: požehnanie pre osoby, požehnanie pre ich zámery, požehnanie pre všetky ich práce a napokon, požehnanie Božie pre všetko, čo sa ich týka teraz alebo v budúcnosti…

Ale bratia moji, dôverujem v milosť Božiu a vo vašu lásku, že pri tejto príležitosti si všetci obnovíte tú vernosť, s ktorou tieto Pravidlá už oddávna zachovávate.

Zároveň dúfam, že táto vaša vernosť voči Pravidlám, vaša trpezlivosť, s ktorou ste tak dlho na ne čakali, vám zaistí Božiu milosť, aby ste ich v budúcnosti ešte ľahšie zachovávali.“ (Coste XII,11)

V láske nášho Pána Ježiša Krista a jeho Nepoškvrnenej Matky zostávam celým srdcom vám oddaný, váš spolubrat.

V Ríme, 27. septembra 1984 na slávnosť sv. Vincenta De Paul.

Richard Mc Cullen, CM

ZVEREJŇUJÚCI DEKRÉT

Všetkým spolubratom našej Spoločnosti posielam tieto Konštitúcie, ktoré Posvätná kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty preskúmala a dňa 29. júna potvrdila. A tak so súhlasom svojej rady nariaďujem, aby sa tieto Konštitúcie stali záväznými v celej Spoločnosti, počínajúc od sviatku Obrátenia sv. Pavla 25. januára 1985.

V Ríme, 27. septembra 1984

 Na slávnosť sv. Vincenta de Paul

Richard Mc Cullen, CM

ÚVOD

Misijná spoločnosť, ktorú založil svätý Vincent de Paul, poslušná prianiu Cirkvi uskutočňuje obnovu vlastného základného práva, aby takto v duchu smerníc II. vatikánskeho koncilu obnovila svoj život a apoštolskú činnosť v súčasnom svete.

Preto hlboko cíti, že teraz prežíva výnimočnú hodinu milosti a otvára sa turíčnemu pôsobeniu Pánovho Ducha, ktorý ju pobáda k vlastnej obnove nasledovaním sv. Vincenta.

Spoločnosť si chce udržať a uplatniť svoje prijaté miesto a poslanie v Cirkvi. Preto pokladá za nutné vrátiť sa k svojmu počiatku, k duchovnej skúsenosti a zameraniu svätého Vincenta.

Takto bude môcť nielen lepšie poznať a vernejšie chrániť svoj prvotný charakter a ducha samotného svätého zakladateľa, ale aj čerpať bohatú inšpiráciu z týchto prameňov, aby mohla zodpovedať svojmu povolaniu v zhode s Božou vôľou, ktorá sa zvláštnym spôsobom dáva poznať Spoločnosti v potrebách chudobných ľudí v dnešnej spoločnosti, podobne ako ju poznával sám svätý Vincent.

Vincent de Paul sa narodil v roku 1581 v dedinke POUY (Puy). Od svojho detstva mal srdce otvorené pre chudobných a podieľal sa na ich životných ťažkostiach. V r. 1600 sa stal kňazom. Spočiatku chcel uniknúť pred chudobou svojho rodného kraja, avšak vplyvom učiteľov duchovného života sa v ňom prebudila túžba po väčšej svätosti. Zároveň ho Božia prozreteľnosť viedla cez také životné udalosti, že sa napokon pevne rozhodol zasvätiť svoj život práci na spáse chudobných.

O veľkej potrebe hlásať evanjelium sa presvedčil vtedy, keď zmieril s Bohom umierajúceho dedinčana v Ganes. Pohnutý touto udalosťou povedal vo Folleville kázeň o generálnej spovedi. Stalo sa to 25. januára 1617 a ako vyznáva sám sv. Vincent, bol to začiatok jeho zvláštneho povolania, ako aj samotnej Misijnej spoločnosti.

Keď potom v auguste toho istého roku založil v Chatillon-les-Dobes „Charitatívne spolky“ pre pomoc opusteným nemocným, objavil v tejto skúsenosti priamy vnútorný súvis medzi ohlasovaním Evanjelia chudobným a službou chudobným.

Jeho duchovná skúsenosť bola s konečnou platnosťou dotvorená pod vplyvom kontemplácie a služby Kristovi v osobe chudobného. Ba čo viac, obraz Krista, ktorého Otec poslal ohlasovať Evanjelium chudobným, sa stal centrom jeho života a apoštolátu. Vincent si dôkladne všímal požiadavky súčasného sveta a spoločnosti a naučil sa chápať ich vo svetle stále intenzívnejšej lásky k Bohu a k chudobným, ktorých ubíjali najrozličnejšie pohromy. Z toho poznával, že je povolaný poskytovať pomoc v každej núdzi.

Uprostred mnohých apoštolských činností vždy venoval osobitnú starostlivosť misiám. Prvých kňazov získal zmluvou zo dňa 17. apríla 1625 s úmyslom, že sa budú venovať ohlasovaniu Evanjelia chudobným dedinčanom. Dokumentom, ktorý združenie podpísalo 4. septembra 1626, sa rozhodli utvoriť Spoločnosť, aby sa v spoločnom živote mohli venovať spáse chudobných dedinčanov.

Medzi tým čo sa Vincent a jeho spoločníci venovali ohlasovaniu Evanjelia chudobným, jasne poznali, že by nebolo možné zachovať ovocie misií medzi ľudom, keby sa nepostarali o formáciu kňazov. Toto dielo začali v r. 1628, keď na podnet biskupa z Beauvais konali duchovné cvičenia pre klerikov, ktorí sa pripravili na kňazskú vysviacku. Boli presvedčení, že takto napomáhajú, aby Cirkev mala dobrých duchovných pastierov.

V snahe čím lepšie poskytovať pomoc v biedach každého druhu, Vincent zhromažďoval okolo seba veľký počet osôb, majetných i nemajetných, ľudí jednoduchých i význačných a používal všetky prostriedky, aby v nich všemožne prebúdzal porozumenie pre chudobného, ktorý je privilegovaným obrazom Krista. Priamo i nepriamo ich povzbudzoval, aby chudobným poskytovali pomoc. Túto ochotnú a šľachetnú lásku si až po dnešnú dobu osvojujú Dcéry kresťanskej lásky a charitné spolky, ktoré Vincent založil, i tie, ktoré z nich pochádzajú, ako aj jednotlivé osoby, ktoré sa nechali preniknúť týmto duchom.

Jeho horlivosť za chudobných dosiahla nový prejav začiatkom misijnej činnosti medzi pohanmi v roku 1648, keď poslal prvých misionárov na Madagaskar.

V počiatočnom raste si Spoločnosť ako inštitút postupne ustaľovala náplň svojho povolania, svoje zameranie i bratské spoločenstvo a vytrvalo si upevňovala vlastný sekulárny charakter, hoci členovia potvrdzovali svoje stále spojenie so Spoločnosťou zvláštnym sľubom a upevňovali ho praktizovaním chudoby, čistoty a poslušnosti. Tieto charakteristické znaky tvoria dedičstvo Spoločnosti aj v našich časoch.

Toto všetko sa presne zhoduje s úmyslom zakladateľa a je to zachované v dokumentoch, ktoré potvrdzujú vznik a zriadenie Spoločnosti.

Pápež Urban VIII. vyhlásil bullou Salvatoris Nostri z 12. januára 1633: „…Zvláštnym cieľom a osobitnou úlohou Spoločnosti a jej členov má byť, s pomocou Božej milosti popri vlastnej spáse starať sa aj o spásu tých, čo žijú na dedinách, osadách, na majeroch, na vidieku a v mestečkách. Avšak vo veľkých mestách nech súkromne pripravujú ordinandov duchovnými cvičeniami na prijatie sviatosti kňazstva…“

Potom pápež Alexander VII. v breve: Ex commissa Nobis zo dňa 22. septembra 1655 schválil skladanie jednoduchých sľubov: „chudoby, čistoty a poslušnosti ako i vytrvalosti v tejto Spoločnosti s úmyslom venovať sa po celý život spáse chudobnému ľudu na vidieku…, pri skladaní sľubov nemusí byť nikto prítomný, aby ich prevzal, či už v mene Spoločnosti alebo v našom mene, alebo v budúcnosti, v mene rímskeho veľkňaza…“ Ďalej prehlasuje, že „spomenutá Misijná spoločnosť je vyňatá vo všetkom z právomoci miestnych ordinárov okrem tých členov, ktorých predstavení pošlú na misie… a len v tom, čo sa týka misií. Spomínaná Spoločnosť sa nemá počítať medzi rehole, ale k svetskému duchovenstvu.“

Vincent mal veľký záujem, aby svoju Spoločnosť formoval v Pánovom duchu a po viacročných skúsenostiach jej dal aj Všeobecné pravidlá a Konštitúcie. V nich vychádza z kontemplácie Krista, ktorý podľa Otcovej vôle konal a učil a takto splnil svoje poslanie ohlasovateľa Evanjelia chudobným. Potom predkladá zásady evanjeliovej dokonalosti, podľa ktorých sa má v jeho Spoločnosti plnšie rozvíjať spiritualita, apoštolát a bratské spoločenstvo.

V úvode Všeobecných pravidiel, najprv vysvetlí povolanie a poslanie Spoločnosti a súčasne naznačí aj cestu ako to dosiahnuť:

„Podľa svedectva Svätého písma, náš Pán Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil ľudské pokolenie, a preto začal konať a učiť. To prvé uskutočnil tak, že dokonale praktizoval každú čnosť a to druhé zasa tým, že hlásal Evanjelium chudobným a svojim apoštolom a učeníkom dal potrebné vedomosti, aby mohli viesť ľudí. Malá Misijná spoločnosť túži podľa svojich slabých síl, s pomocou Božej milosti, nasledovať Pána Ježiša Krista v jeho cnostiach i v jeho prácach pre spásu blížneho. Patrí sa preto, aby si k vernému plneniu tejto svätej úlohy volila aj sväté prostriedky. Preto je jej cieľom:

1. snažiť sa o vlastnú dokonalosť, čo znamená usilovne sa cvičiť v cnostiach, ku ktorým nás viedol náš najvyšší Učiteľ svojím slovom a príkladom;
2. hlásať Evanjelium chudobným, predovšetkým na vidieku;
3. pomáhať kňazom, aby si osvojovali cnosti a vedomosti, ktoré si vyžaduje ich stav.“ (V.P. I,1)

Svätý Vincent zveril týmito slovami svojmu duchovnému potomstvu, t.j. členom Misijnej spoločnosti jedinečné povolanie, nový spôsob spoločného života a stále aktuálny cieľ, ktorý však treba neprestajne a múdro prispôsobovať súčasným požiadavkám.

Na LVI sesii XXXVI. generálneho zhromaždenia bolo potvrdené nasledujúce prehlásenie vzhľadom na úvod:

1. má historický charakter,

2. má inšpirujúci obsah,

3. má prvky, pomocou ktorých možno lepšie porozumieť samotným článkom Konštitúcií,

4. predstavuje integrálnu časť Konštitúcií a spolu s Konštitúciami má byť predložený Apoštolskej Stolici,

5. umiestňuje sa pred normami, vo význame úzko právnom a tieto sa nachádzajú iba v texte Konštitúcií.

Prvá časť

Povolanie

1. Cieľom Misijnej spoločnosti je nasledovanie Krista ohlasovaním Evanjelia chudobným.

Členovia a komunity dosiahnu tento cieľ tak, že verní svätému Vincentovi:

1. sa všemožne usilujú obliecť si Kristovho Ducha (V.P. I,3), aby dosiahli dokonalosť svojho povolania (V.P. XII,13);
2. venujú sa ohlasovaniu Evanjelia chudobným, predovšetkým najopustenejším;
3. napomáhajú duchovným i laikom v ich vlastnej formácii a privádzajú ich k plnšej účasti na evanjelizácii chudobných.

2. Misijná spoločnosť má v tomto zameraní ustavične pred očami Evanjelium a je pozorná na znamenia čias a na najnaliehavejšie požiadavky Cirkvi. Preto sa snaží otvárať nové cesty a používať prostriedky primerané miestnym a časovým požiadavkám. Okrem toho sa bude snažiť prehodnotiť a preorientovať aj svoje diela a služby. Iba tak zostane v stave nepretržitej obnovy.

3.

§1. Misijná spoločnosť je klerické spoločenstvo apoštolského života s pápežským právom. Jej členovia sledujú vlastný apoštolský cieľ podľa im zvereného dedičstva od svätého Vincenta a potvrdeného Cirkvou. Vedú spoločný život v bratskom spoločenstve podľa vlastnej životnej náplne a zachovávaním Konštitúcií sa usilujú o dokonalosť lásky.

§2. Misijná spoločnosť vykonáva svoje poslanie podľa tradície svätého Vincenta v úzkej spolupráci s biskupmi a s diecéznym duchovenstvom. Sv. Vincent často opakoval, že Misijná spoločnosť si zachováva sekulárny charakter, hoci užíva vlastnú autonómiu, ktorú jej priznáva všeobecné právo na základe exempcie.

§3. Členovia Misijnej spoločnosti pre účinnejšie a istejšie realizovanie cieľa Spoločnosti, skladajú sľuby vytrvalosti a tiež čistoty, chudoby a poslušnosti podľa Konštitúcií a Štatútov.

4. Misijná spoločnosť pozostáva z duchovných a z laických bratov, spolupracovníkov. Svoj vytýčený cieľ chce s Božou pomocou dosiahnuť tak, že sa snaží byť naplnená Kristovými myšlienkami a túžbami, taktiež tým istým duchom, ktorý sa najviac prejavuje v evanjeliových zásadách, ako je to vysvetlené vo Všeobecných pravidlách.

5. Duch Spoločnosti je účasť na duchu Ježiša Krista, ako to vysvetľuje svätý Vincent: „Evangelizare pauperibus misit me – poslal ma hlásať Evanjelium chudobným.“ (Lk 4,18) Preto je Ježiš Kristus pravidlom misie a bude aj centrom jej života a činnosti. (Coste XII, 130)

6. Duch Spoločnosti má tie isté vlastnosti Kristovho Srdca, ktoré zakladateľ hneď od začiatku odporúčal svojim členom: lásku a úctu voči Otcovi, milosrdnú a účinnú lásku voči chudobným a pozornú vnímavosť voči Božej prozreteľnosti.

7. Spoločnosť sa snaží prejaviť svojho ducha piatimi cnosťami z osobnej kontemplácie Krista. Sú to: jednoduchosť, poníženosť, láskavosť, umŕtvenosť a horlivosť za duše. O nich svätý Vincent hovorí: „Nech si ich Spoločnosť dôkladnejšie váži a nech sa v nich cvičí, aby sa stali, takpovediac, schopnosťami duše celej Spoločnosti a aby vždy oživovali všetky práce každého z nás.“ (V.P. II,14)

8. Všetci sa ustavične pousilujú o hlbšie poznávanie tohto ducha návratom k Evanjeliu, k príkladu sv. Vincenta a k jeho náuke, stále budú pamätať, že náš duch a naše služby sa majú navzájom oživovať.

9. Naše povolanie – totiž cieľ, charakter a duch Spoločnosti – musí udávať smer spoločnému životu a vnútornej organizácii.

Druhá časť

ŽIVOT V SPOLOČNOSTI

Kapitola I. – Apoštolská činnosť

10. Misijná spoločnosť si už od čias svojho zakladateľa a pod jeho vedením uvedomuje, že ju Boh povolal k práci na ohlasovaní Evanjelia chudobným. Z istého hľadiska môže o sebe s celou Cirkvou tvrdiť, že úloha ohlasovať Evanjelium je jej vlastnou milosťou i povolaním a najvernejšie vyjadruje jej charakter. (EN,14) Preto všetci jej členovia i každý osobne sa môžu osmeliť s Ježišom Kristom povedať: „Musím zvestovať Božie kráľovstvo, lebo na to som poslaný.“ (Lk 4,43)

11. Kristova milosrdná láska voči zástupom (Mk 8,2) je prameňom celej našej apoštolskej horlivosti a pobáda nás, aby sme podľa slov sv. Vincenta „urobili Evanjelium naozaj účinným.“ (Coste XII, 84) V rozličných časových a miestnych podmienkach má naše ohlasovanie Evanjelia slovom i skutkom smerovať k tomu, aby sa všetci obrátením a sviatostným životom rozhodli „pre Božie  kráľovstvo, t.j. pre nový svet, pre nový stav vecí, pre nový spôsob bytia a života a to života v spoločenstve, života obnoveného Evanjeliom.“ (EN,23)

12. Pri ohlasovaní Evanjelia, ako si to Spoločnosť vytýčila za program, treba mať na zreteli tieto zásady:

1. Jasné a výslovné prvenstvo apoštolátu medzi chudobnými; pretože ohlasovanie Evanjelia chudobným je znamením, že sa na zemi približuje Božie Kráľovstvo. (Mt 11,5)
2. Všímať si a skúmať skutočný stav ľudskej spoločnosti a zvlášť príčiny nerovného rozdelenia materiálnych hodnôt vo svete, aby sme dokonalejšie splnili svoje prorocké poslanie pri ohlasovaní Evanjelia.
3. Mať účasť na podmienkach chudobných, aby sme nielen my ohlasovali Evanjelium, ale sa aj nechali nimi evanjelizovať.
4. Mať plné porozumenie pre spoločenstvo pri apoštolských prácach, aby sme si navzájom upevnili naše spoločné povolanie.
5. Ochotne ísť do celého sveta podľa príkladu prvých misionárov Spoločnosti.
6. Trvalá snaha po obrátení, ktorá sa požaduje od každého člena ako aj od celej Spoločnosti, v zmysle napomenutia sv. Pavla: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte a obnovte si myseľ.“ (Rim 12,2)

13. Provincie sa samé rozhodnú, aké formy apoštolátu majú prevziať, aby ostali verné duchu a príkladu sv. Vincenta a prispôsobili apoštolskú činnosť pastorálnej činnosti miestnej Cirkvi podľa dokumentov a inštrukcií Svätej Stolice, biskupských konferencií a diecéznych biskupov.

14. S najväčším úsilím treba rozvíjať ľudové misie, ktoré boli tak drahé srdcu zakladateľa. Toto dielo misií treba vhodne prispôsobiť daným okolnostiam a využiť každú možnosť, aby sme mu dali nový impulz pri obnove a budovaní pravého kresťanského spoločenstva ako aj pri prebúdzaní viery v srdciach neveriacich.

15. Nech sa vhodne a účinne obnoví dielo výchovy klerikov v seminároch, čo sa od počiatku pokladalo za náplň Spoločnosti. Okrem toho členovia nech poskytnú duchovnú pomoc kňazom so zreteľom na ich stálu formáciu a pestovanie pastoračnej horlivosti. Avšak nech v nich prebúdzajú túžbu plniť prianie Cirkvi, aby prinášali pomoc chudobným. Nech povzbudzujú laikov a nech ich dôkladne pripravujú aj pre pastoračné služby, ktoré sú v kresťanskej spoločnosti veľmi potrebné. Napokon nech poúčajú kňazov i laikov, aby svorne spolupracovali a navzájom sa podporovali v procese formovania kresťanského spoločenstva.

16. Medzi apoštolskými dielami Spoločnosti majú popredné miesto misie medzi pohanmi alebo medzi národmi, čo sa nachádzajú na podobnej evanjelizačnej úrovni. Nech si misionári pri utváraní nového cirkevného spoločenstva starostlivo všímajú „semená Slova“, ktoré sa nachádzajú v kultúre a v religiozite daného národa. (EN,53)

17. Misijná spoločnosť má to isté dedičstvo ako aj Dcéry kresťanskej lásky, preto nech im členovia ochotne poskytnú pomoc, keď ich o to požiadajú, najmä čo sa týka duchovných cvičení a duchovného vedenia. V dielach spoločného podujatia nech im vždy poskytnú bratskú spoluprácu.

18. Svätý Vincent prinášal v duchu podobenstva o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,30-37) konkrétnu pomoc opusteným. Provincie a členovia ho v tom budú nasledovať tak, že podľa svojich možností vynaložia všetko úsilie, aby podporovali tých, čo sú odsunutí na okraji spoločnosti alebo sa stali obeťou pohrôm a nespravodlivosti každého druhu, alebo aj tých, čo sú postihnutí rozličnými formami morálnej chudoby dnešných čias. V činnosti sledujúcimi ich prospech a v zhode s nimi sa budú usilovať plniť požiadavky sociálnej spravodlivosti a evanjeliovej milosrdnej lásky.

 Kapitola  II. – Spoločný život

19. Svätý Vincent zhromaždil svojich spolubratov v Cirkvi, aby sa v novej forme komunitného života venovali ohlasovaniu Evanjelia chudobným. Lebo úlohou vincentínskej komunity je príprava apoštolskej činnosti, jej stále pestovanie a napomáhanie. A preto sa všetci misionári, ktorí tvoria bratské spoločenstvo, snažia spoločne i jednotlivo skrze neprestajnú obnovu plniť spoločné poslanie.

20. V Cirkvi, a tak ako to robí Cirkev, nachádza Spoločnosť v Najsvätejšej Trojici svoj najvyšší princíp života a činnosti.

1. Zhromažďujeme sa v spoločenstve, aby sme ohlasovali Otcovu lásku k ľuďom a túto vyjadrujeme svojím životom.
2. Nasledujeme Krista, ktorý povolal apoštolov a učeníkov a nažíval s nimi v bratskom spoločenstve, aby ohlasovali Evanjelium chudobným.
3. Nadchnutí Duchom Svätým utvárame medzi sebou jednotu v misijnej činnosti, aby sme vydávali vierohodné svedectvo Kristovi Spasiteľovi.

21. 

§1. Spoločný život je charakteristickým znakom Spoločnosti už od jej počiatku a na výslovné prianie svätého Vincenta. A preto podľa vlastného práva majú spolubratia patriť do zákonite utvoreného domu alebo komunity.

§2. Toto bratské spolunažívanie, ktoré sa živí milosťou misijného povolania, formuje spoločenstvo tak k pokroku jednotlivcov a celého spoločenstva ako aj k účinnejšej evanjelizácii.

22. Do spoločenstva dávame seba i všetko svoje. Avšak v rovnakom stupni treba brať primeraný ohľad na súkromný život spolubrata. Spoločenstvo má podporovať jeho osobné hodnoty. Iniciatívne snahy spolubratov sa majú rozpoznávať vo svetle cieľa a ducha Spoločnosti. Takto rozmanité vlastnosti a charizmy jednotlivých spolubratov podporujú vzrast spoločenstva a plodnejšie vykonávanie nášho poslania.

23. Každé miestne spoločenstvo nech užíva jemu patriacu samostatnosť, aby sa stalo skutočne miestom, kde sa dosahuje komunitné zosúladenie, ktoré sa vzťahuje na apoštolskú činnosť a život spojený s dobrom Spoločnosti, či už na úrovni provinciálnej alebo všeobecnej. Takto je miestne spoločenstvo živou bunkou celej Spoločnosti.

24. Usilujeme sa viesť spoločný život v láske, aby bol oporou našej apoštolskej činnosti a oživujeme ho predovšetkým cvičením „piatich cností“; len tak sa stane pre svet znamením nového života podľa Evanjelia. Preto:

1. sa budeme snažiť posilniť jednotu v plnení nášho poslania, aby sme si navzájom pomáhali, najmä v protivenstvách a prejavovali jeden druhému radosť v jednoduchosti ducha,
2. hoci sa opierame o službu autority, nesieme v jednote so superiorom spoluzodpovednosť, aby sme hľadali vôľu Božiu v živote i v prácach, a tak prijímame spôsob aktívnej poslušnosti; budeme tiež pestovať medzi sebou dialóg, a tak premáhať príliš individuálny štýl života,
3. v duchu pokory a bratstva budeme pozorní k názorom a potrebám každého spolubrata a budeme sa snažiť prekonávať ťažkosti, ktoré prináša so sebou život v spoločenstve; napokon budeme taktne používať bratské napomínanie a navzájom si budeme odpúšťať,
4. sa budeme zvláštnou starostlivosťou usilovať vytvoriť životné podmienky, ktoré sú priaznivé pre modlitbu, prácu, odpočinok a bratské rozhovory. A preto budeme používať oznamovacie prostriedky prezieravo a opatrne. Rešpektujúc požiadavky apoštolátu, rezervujeme istú časť domu výlučne životu spoločenstva.

25. Spoločenstvo je sebaformujúce tým, že sa v ňom neustále uplatňujú podstatné prvky nášho spôsobu života a činnosti. Týmito prvkami sú:

1. Komunitné nasledovanie Krista ohlasujúceho Evanjelium, čo medzi nami tvorí osobitné puto lásky a náklonnosti. Preto vzájomnú úctu spojíme s úprimnou dobroprajnosťou „na spôsob drahých priateľov“ (V.P. VIII, 2)
2. Ohlasovanie Evanjelia chudobným, ktoré dáva jednotné usmernenie našim prácam. Táto jednota neničí ani schopnosti, ani dary, hoci sú rozličné, ale ich usmerňuje k službe tohto poslania.
3. Modlitba, predovšetkým Eucharistia, je prameňom nášho duchovného, komunitného a apoštolského života.
4. Náš majetok má byť podľa úmyslu svätého Vincenta spoločný a ochotne sa s ním podelíme. Takto sa stane náš život skutočne spoločenstvom bratských vzťahov, práce, modlitby a majetku.

26.

§1. Chorí, nevládni a starší spolubratia nech sú blízki nášmu srdcu. Považujme ich za požehnanie pre naše domy. Preto okrem lekárskej starostlivosti a osobného povzbudenia im rezervujme miesto v rodinnom živote a v apoštoláte.

§2. Za zomrelých spolubratov sa budeme verne modliť a prinášať obety, o ktorých sa hovorí v Štatútoch.

27. Každé spoločenstvo si vypracuje spoločný plán života a práce podľa Konštitúcií, Štatútov a Provinciálnych noriem. Na tento plán treba brať ohľad pri organizovaní života a prác, pri uskutočňovaní úloh a pri pravidelných revíziách nášho života a činnosti.

Kapitola III. – Čistota, chudoba a poslušnosť

28. V Spoločnosti sa na celý život zasväcujeme ohlasovaniu Evanjelia chudobným, aby sme pokračovali v poslaní Pána Ježiša Krista. Preto sa v tomto povolaní ochotne zaväzujeme k čistote, chudobe a poslušnosti podľa našich Konštitúcií a Štatútov. Preto „malá Misijná spoločnosť… aby sa venovala spáse duší, najmä medzi chudobným dedinským ľudom, uznáva, že nemožno použiť mocnejších a lepších zbraní, ako tie, ktoré použila večná Múdrosť s takým šťastným a požehnaným výsledkom.“ (V.P II, 18)

29. 

§1.  Ako nasledovníci Krista v jeho univerzálnej láske voči ľuďom sa zaväzujeme sľubom dokonalej čistoty v celibáte pre nebeské kráľovstvo. Túto čistotu prijímame ako štedrý dar osobnej a nekonečnej Božej dobroty.

§2.  Takto si viac otvárame svoje srdce pre Pána Boha a blížneho a celý náš život sa stáva radostným prejavom lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa zjaví vo svojej plnosti v budúcom veku.

30. Naša čistota sa bude rozvíjať v dôvernom spojení s Kristom, v pravej bratskej láske, v horlivosti pri apoštoláte a v askéze osvedčenej skúsenosťou Cirkvi. Čistota, ako stála a zrelá odpoveď na Božie volanie, sa stáva prameňom duchovnej plodnosti vo svete a veľmi prispieva k dosiahnutiu plného rozvoja ľudskej osobnosti.

31. „Kristus, opravdivý Pán všetkých majetkov, si tak zamiloval chudobu, že nemal kde ani len hlavu skloniť. Apoštolov a učeníkov, ktorí s ním pracovali v misijnom poslaní, postavil na podobný stupeň chudoby, aby nemali nič vlastného… preto nech sa každý usiluje podľa svojich slabých síl nasledovať ho v tejto cnosti.“ (V.P.III, 1) Takto členovia Spoločnosti dokážu, že sú celkom závislí na Pánu Bohu a ich evanjelizácia chudobných sa stane účinnejšou.

32.

§1.  Každý spolubrat plní svoje povinnosti tak, ako mu ich určuje cieľ Spoločnosti a spoločný plán komunity. Nech si je vedomý, že podlieha všeobecnému zákonu práce.

§2.  Ovocie práce, kam patria aj dôchodky, starobné, či z poistenia, na ktoré spolubratia nadobudli nárok po vstupe do Spoločnosti, sa stávajú podľa vlastného práva majetkom komunity, aby sme podľa príkladu prvých kresťanov prežívali opravdivé spoločenstvo majetku a navzájom si preukazovali bratskú pomoc.

33. Zo spôsobu nášho života má vyžarovať jednoduchosť a skromnosť, aby sme mali na zreteli podmienky života chudobných. Preto aj prostriedky apoštolátu, hoci najúčinnejšie a najmodernejšie, musia byť bez akejkoľvek nápadnosti. Čo je potrebné k živobytiu, k rozvoju spolubratov a k úspešnej činnosti, nech sa čerpá predovšetkým z výsledku práce všetkých. Spoločnosť nech sa vyhýba akémukoľvek hromadeniu majetku a snaží sa dávať zo svojho v prospech chudobných. Takto zbavená žiadostivosti po bohatstve sa stane svedectvom pre svet presiaknutý materializmom.

34. K používaniu majetku Spoločnosti musia mať spolubratia súhlas predstaveného a byť v zhode s Konštitúciami a Štatútmi. Pre dokonalosť ducha chudoby však nestačí mať iba súhlas predstaveného, ale každý nech uváži, čo je podľa ducha nášho zakladateľa, vyjadreného vo Všeobecných pravidlách, primeranejšie a zodpovednejšie nášmu životu a službe.

35. Naše vlastné majetky budeme so súhlasom predstaveného a v súlade so Základným štatútom o sľube chudoby v Spoločnosti (vydal pápež Alexander VII.) používať na dobročinné ciele a v prospech spolubratov tak, aby sme sa vyhli rozdielom medzi nami.

36. Vedomí si ohraničenosti ľudskej prirodzenosti a nasledujúc spásonosnú činnosť Krista, ktorý sa stal poslušný až na smrť a tiež aj využívajúc vedenie Ducha Svätého, sa budeme snažiť ochotne plniť Otcovu vôľu, ktorá sa nám prejavuje mnohorakým spôsobom.

37. 

§1.  Účasť na tomto tajomstve poslušného Krista vyžaduje, aby všetci spoločne hľadali Otcovu vôľu vzájomnou výmenou skúseností, otvoreným a zodpovedným dialógom, v ktorom sa navzájom stretávajú rôzne vekové rozdiely a duchovné kvality, čím sa utvárajú a dozrievajú spoločné uzávery, ktoré vyústia do konečného rozhodnutia.

§2. Členovia Spoločnosti nech sa všemožne pousilujú poslúchať predstavených v duchu spoluzodpovednosti a podľa slov sv. Vincenta pohotovo, radostne a vytrvalo. Rozhodnutia predstavených nech poslúchajú vo svetle viery, hoci by svoju mienku považovali za lepšiu.

38. 

§1. Sľub poslušnosti nás viaže poslúchať Svätého Otca, generálneho predstaveného, vizitátora a superiora domu ako aj ich zástupcov vo všetkom, čo nám prikážu v zhode s Konštitúciami a Štatútmi.

§2.  Biskupom diecéz, v ktorých Spoločnosť pracuje, preukážeme poslušnosť v zhode so všeobecným právom a naším vlastným a tiež podľa myšlienok i ducha sv. Vincenta.

39. Zvláštnym sľubom vytrvalosti sa v Spoločnosti zaväzujeme počas celého života plniť úlohy, ktoré nám určia predstavení v zhode s Konštitúciami a Štatútmi.

Kapitola IV. – Modlitba

40. 

§1. Kristus Pán zotrvávajúc v dôvernom zjednotení s Otcom hľadal v modlitbe jeho vôľu, ktorá bola najvyššou normou jeho života, poslania a obety za spásu sveta. Podobne učil aj svojich učeníkov, že sa v tomto duchu treba stále modliť a nikdy neustávať.

§2. Aj my, zasvätení v Kristovi a poslaní do sveta, sa modlitbou vynasnažme hľadať znamenie Božej vôle a nasledovať Kristovu ochotu, hodnotiac všetko podľa jeho zmýšľania. Týmto spôsobom Duch Svätý premení náš život na duchovnú obetu a my budeme lepšie pripravení mať účasť na Kristovom poslaní.

41. „Dajte mi muža modlitby a všetko bude schopný vykonať.“ (Coste XI, 83) Podľa zmýšľania sv. Vincenta je pre misionára modlitba prameňom duchovného života, ňou si oblieka Krista, napĺňa sa evanjeliovou náukou a pred Božím pohľadom rozhoduje o veciach, udalostiach či ostáva v jeho láske i milosrdenstve. Kristov Duch takto vždy dáva účinnosť našim slovám a činnosti.

42. V živote misionára sa silou modlitby navzájom dopĺňa apoštolské účinkovanie vo svete, komunitný život i skúsenosť Boha a vrastajú v jedno. V modlitbe sa totiž neustále obnovuje viera, bratská láska a apoštolská horlivosť; v činnosti sa zase láska k Bohu a blížnemu stáva účinnou. Vnútornou jednotou modlitby a apoštolátu sa tak misionár stáva kontemplatívnym človekom v činnosti a apoštolom v modlitbe.

43. Modlitba misionára sa má vyznačovať duchom synovstva, pokory, dôvery v Božiu prozreteľnosť a lásky k Božej dobrote. Takto sa naučíme modliť ako chudobní v duchu a v presvedčení, že nás Duch Svätý posilňuje svojou mocou. On sám totiž osvecuje našu myseľ a posilňuje našu vôľu, aby sme dôkladnejšie poznali chudobu dnešného sveta a účinnejšie ju zmierňovali.

44. Treba nám zakusovať osobitnú silu modlitby pri hlásaní Slova, pri vysluhovaní sviatostí a službe lásky, ako i v životných udalostiach. V chudobných máme pri ohlasovaní Evanjelia nachádzať a kontemplovať Krista; v starostlivosti o zverený ľud, ku ktorému sme poslaní, sa máme modliť nielen zaň, ale aj s ním a spontánne sa podieľať na jeho viere a zbožnosti.

45. Liturgickú modlitbu pestujme živým a autentickým spôsobom.

§1. Náš život nech smeruje ku každodennému sláveniu Pánovej večere ako svojmu vrcholu. Z nej totiž ako z prameňa vyviera sila našej činnosti a bratskej jednoty. Eucharistiou sa sprítomňuje smrť a zmŕtvychvstanie Krista, naznačuje sa  a uskutočňuje jednota Božieho ľudu a my sami sa stávame živou obetou v Kristovi.

§2. Aby sme dosiahli úprimnosť povolania a ustavičné obrátenie, často pristupujme k sviatosti zmierenia.

§3. Slávením liturgie hodín zjednocujme naše hlasy a nášho ducha, aby sme vyspievali Pánovi chválu, prednášajme ustavičnú modlitbu pred jeho pohľadom a prosme za všetkých ľudí. Preto budeme ranné a večerné chvály sláviť spoločne, ak nebudeme ospravedlnení z dôvodu apoštolskej činnosti.

§4. Preto budeme spoločne sláviť ranné chvály a vešpery, pokiaľ to nebude prekážať pastoračnej činnosti.

46. V komunitnej modlitbe nachádzame najlepšiu formu oživenia a obnovy života, zvlášť keď konáme bohoslužbu slova a zúčastňujeme sa na nej alebo sa v bratskom dialógu navzájom podieľame pri výmene svojich duchovných a apoštolských skúseností.

47. 

§1. Podľa tradície sv. Vincenta venujme každodenne podľa našich síl jednu hodinu osobnej modlitbe buď spoločne, alebo súkromne. To nás uschopní chápať Kristovo zmýšľanie a nachádzať správne cesty, aby sme splnili jeho poslanie. Ona nech pripravuje, rozširuje i dopĺňa modlitbu komunitnú i liturgickú.

§2. Každoročne si verne a svedomite vykonáme duchovné cvičenia.

48. Ako svedkovia a ohlasovatelia Božej lásky máme prejavovať vrúcnu nábožnosť a úctu k tajomstvám Najsvätejšej Trojice a vtelenia.

49. 

§1. Osobitnú úctu pestujme aj k Panne Márii, Matke Kristovej a Cirkvi, ktorá podľa slov sv. Vincenta najlepšie zo všetkých veriacich prenikla do zásad evanjelia a vo svojom živote ich aj uskutočňovala.

§2. Úctu k Nepoškvrnenej Panne Márii prejavíme tak, že zbožne oslávime jej sviatky a často ju budeme vzývať najmä modlitbou sv. ruženca. Taktiež budeme rozširovať vznešený odkaz, ktorý nám svojou materinskou láskavosťou zjavila zázračnou medailou.

50. Úcta k sv. Vincentovi, k svätým a blahoslaveným vincentínskej rodiny nech je drahá nášmu srdcu. Stále sa vracajme k dedičstvu zakladateľa, ktoré sa nachádza v jeho spisoch a tradícii Spoločnosti, aby sme sa naučili milovať, čo miloval on a uskutočňovať, čo on učil.

Kapitola V. – Členovia spoločnosti

1. O členoch Spoločnosti všeobecne

51. Členovia Misijnej spoločnosti sú Kristovými učeníkmi, ktorých Boh povolal do tejto Spoločnosti, aby pokračovali v Kristovom misijnom diele. Podľa svojich síl sa snažia zodpovedať svojmu povolaniu tým, že vyvíjajú činnosť podľa náuky, ducha a pravidiel sv. Vincenta de Paul.

52. 

§1. Všetci členovia Spoločnosti sa krstom a sviatosťou birmovania stali účastnými na Kristovom kráľovskom kňazstve a sú buď duchovní alebo laickí bratia, ktorí sa tiež nazývajú misionármi.

1. Duchovní v rozsahu svojho svätenia, t.j. kňazi a diakoni, plnia podľa príkladu nášho Pána Ježiša Krista, kňaza, pastiera a učiteľa, svoje povolanie vykonávaním jeho trojakého úradu v tých formách apoštolátu, ktorými možno dosiahnuť cieľ Spoločnosti. Sem patria aj tí členovia, čo sa pripravujú na prijatie svätení.
2. Laici, ktorí sa u nás nazývajú bratmi, sú poverení apoštolátom Cirkvi a Spoločnosti a túto svoju úlohu plnia prácou primeranou ich stavu.

§2. Títo všetci sú buď prijatí alebo aj inkorporovaní, ako o tom hovoria Konštitúcie a Štatúty.

2.  O prijatí do Spoločnosti

53. 

§1. Kandidát je prijatý do Spoločnosti, ak ho na jeho vlastnú žiadosť prijmú na dobu formácie do vnútorného seminára.

§2. Právo prijať kandidátov do vnútorného seminára majú v súlade s predpismi:

1. Generálny superior celej Spoločnosti, po vypočutí mienky svojej rady;
2. vizitátor vo svojej provincii, po vypočutí svojej rady.

§3.  Pokiaľ ide o podmienky požadované na prijatie treba zachovať predpisy všeobecného práva.

54.

§1. Obdobie, počas ktorého sa uskutočňuje príprava na inkorporáciu do Spoločnosti, nesmie byť kratšie než dva roky ani dlhšie než deväť rokov od prijatia do vnútorného seminára.

§2. Po uplynutí jedného roka od prijatia do Spoločnosti, prejaví člen podľa našej tradície „dobrým predsavzatím“ (Bona Proposita) svoju vôľu, že chce po celý svoj život pracovať v Spoločnosti na spáse chudobných podľa Konštitúcií a Štatútov.

§3. V súlade s predpismi nášho práva majú právo dovoliť „dobré predsavzatie“:

1. generálny superior pre celú Spoločnosť, po vypočutí svojej rady a direktora vnútorného seminára;
2. vizitátor vo svojej provincii, po vypočutí svojej rady a direktora vnútorného seminára.

55.

§1. Naše sľuby sú večné, nie rehoľné, rezervované, takže od nich môžu dišpenzovať iba Svätý Otec a generálny superior.

§2. Tieto sľuby treba verne vysvetľovať podľa návrhu sv. Vincenta schváleného pápežom Alexandrom VII. v listoch Ex commissa nobis (22.9.1655) a Alias nos supplicationibus (12.8.1659)

56. Právo dovoliť skladať sľuby má v súlade s predpismi:  

1. generálny superior pre celú Spoločnosť, so súhlasom svojej rady a po porade s moderátormi kandidáta;
2. vizitátor vo svojej provincii, so súhlasom svojej rady a po porade s moderátormi.

57.

§1. Inkorporácia člena do Spoločnosti sa uskutočňuje  zložením sľubov, ak na vlastnú žiadosť dostal povolenie od vyššieho predstaveného – inkardanuje sa do nej prijatím diakonátu.

§2. Pred inkorporáciou do Spoločnosti nemôže  člen prijať svätenia. Spolubrat, ktorý je už duchovným, sa inkorporáciou inkardinuje do Spoločnosti.

58.

§1. Sľuby sa majú skladať v prítomnosti superiora alebo ním povereného člena.

§2. Podľa zvyku Spoločnosti sa aj žiadosť, aj potvrdenie o zložení sľubov musia podať písomne. O zložení sľubov treba čím skôr upovedomiť generálneho superiora.

V Misijnej spoločnosti skladáme sľuby podľa týchto formúl (vzorov):

Slovenský text:  

1. formula priama: „Pane a Bože môj, ja X. Y., v prítomnosti Preblahoslavenej Panny Márie sľubujem, že sa budem v Misijnej spoločnosti po celý život verne venovať ohlasovaniu Evanjelia chudobným, pri nasledovaní Krista ohlasujúceho evanjelium. A preto sľubujem s pomocou tvojej milosti čistotu, chudobu a poslušnosť podľa Konštitúcií a Štatútov našej Spoločnosti.“
2. formula deklaratívna: „Ja, X.Y., nasledujúc Krista ohlasujúceho evanjelium, sľubujem Bohu v prítomnosti Preblahoslavenej Panny Márie, že sa budem v Misijnej spoločnosti po celý život verne venovať ohlasovaniu Evanjelia chudobným. Preto sľubujem Bohu s pomocou jeho milosti chudobu, čistotu a poslušnosť podľa Konštitúcií a Štatútov našej Spoločnosti.“ 
3. Formula tradičná: „Ja X.Y., nehodný kňaz, (diakon, klerik, brat) Misijnej spoločnosti sľubujem Bohu v prítomnosti  Blahoslavenej Panny Márie a celého nebeského dvora: chudobu, čistotu a poslušnosť nášmu predstavenému a jeho nástupcom podľa pravidiel, čiže Konštitúcií našej Spoločnosti. Okrem toho sľubujem, že sa po celý život budem v tejto Spoločnosti venovať spáse chudobných dedinčanov s pomocou milosti všemohúceho Boha, ktorého o to pokorne prosím.“

  3. Práva a povinnosti členov

59.

§1. Všetci členovia Spoločnosti, ak z povahy veci nevyplýva iné, používajú práva a privilégia ako aj duchovné dobrodenia dané Spoločnosti podľa predpisov všeobecného a vlastného práva.

§2. Všetci spolubratia inkorporovaní do Spoločnosti majú rovnaké práva a sú viazaní rovnakými povinnosťami podľa predpisov všeobecného a vlastného práva okrem tých, ktoré vyplývajú zo svätení a s nimi spojenej jurisdikcie. Spolubratia, ktorí boli iba prijatí do Spoločnosti, užívajú práva a sú viazaní povinnosťami podľa Konštitúcií a Štatútov, ako aj Provinciálnych noriem.

60. Všetci spolubratia inkorporovaní do Spoločnosti majú aktívne a pasívne hlasovacie právo podľa všeobecného a vlastného práva, ak ho podľa predpisov práva nestratili.

61. Pasívny hlas majú všetci spolubratia, ktorí sú už tri roky inkorporovaní do Spoločnosti a dovŕšili 25 rokov života. Pri tom však treba mať na zreteli ostatné podmienky, stanovené všeobecným a vlastným právom Spoločnosti vzhľadom na jednotlivé úrady a služby.

62. Členov Spoločnosti viažu okrem povinností, ktoré im ukladá vlastné právo, aj povinnosti spoločné všetkým duchovným, uložené všeobecným cirkevným právom kánonmi 273-289. Tieto zaväzujú nielen duchovných – zvlášť k noseniu cirkevného rúcha (kán. 284) a k modleniu liturgie hodín (kán. 276) – ale aj bratov, ak z povahy vecí alebo kontextu nevyplýva niečo iné.

63. Všetci sú povinní v aktívnej a zodpovednej poslušnosti zachovávať Konštitúcie a Štatúty ako aj ostatné predpisy, ktoré platia v Spoločnosti.

64. Tak isto zachovávajú aj nariadenia miestnych ordinárov, avšak so zachovaním práva našej exempcie.

4. Zaradenie člena do niektorej provincie a domu

65. Každý člen Misijnej spoločnosti má byť zaradený do niektorej provincie a domu alebo do spoločenstva zriadeného na spôsob domu, podľa nášho vlastného práva.

66. V provincii a dome alebo v spoločenstve na spôsob domu, do ktorého boli pridelení, majú spolubratia:

1. práva a povinnosti podľa Konštitúcií a Štatútov,
2. vlastného a bezprostredného miestneho  predstaveného a vyššieho predstaveného,
3. právo aktívneho a pasívneho hlasu.

67.

§1. Člen, ktorý dostal od generálneho superiora alebo vizitátora so súhlasom ich rád povolenie žiť mimo domu alebo mimo spoločenstva na spôsob domu, má byť vždy pridelený k niektorému domu alebo k spoločenstvu na spôsob domu, aby užíval práva a bol viazaný povinnosťami podľa úprav dovolenia, ktoré mu boli dané.

§2. Toto dovolenie sa dáva zo spravodlivej príčiny nie však na dlhšie ako jeden rok, iba ak by to bolo potrebné z dôvodu liečenia, štúdií a apoštolátu v mene Spoločnosti.

5. Vystúpenie a prepustenie zo Spoločnosti

68. Vo veci vystúpenia a prepustenia členov treba sa v Misijnej spoločnosti riadiť predpismi všeobecného práva a nášho vlastného.

69. 

§1. Spolubrat, ktorý ešte nebol inkorporovaný do Spoločnosti, môže ju po oznámení svojho rozhodnutia predstaveným, celkom slobodne opustiť.

§2. Podobne neinkorporovaného spolubrata môže generálny superior alebo vizitátor, po vypočutí svojich poradcov a moderátorov, z oprávnených dôvodov prepustiť.

70. Generálny superior môže po vypočutí svojej rady z vážneho dôvodu dovoliť inkorporovanému členovi Spoločnosti žiť mimo Spoločnosť, nie však dlhšie ako na 3 roky, počas ktorých má zachovávať všetky povinnosti, ktoré možno zladiť s novou životnou situáciou. Od takéhoto člena nech sa za ten čas predstavení Spoločnosti starajú, on sám však stráca právo aktívneho a pasívneho hlasu. Ak ide o duchovného je potrebný aj súhlas miestneho ordinára, kde má bývať. Duchovný zostáva pod jeho starostlivosťou a je od miestneho ordinára závislý podľa normy kan. 745.

71. Generálny superior so súhlasom svojej rady môže z vážnej príčiny dovoliť členovi vystúpiť zo Spoločnosti a dišpenzovať ho od sľubov podľa normy kán. 743.

72.

§1. Člena, ktorý bol inkorporovaný do Spoločnosti, ak sa odťahuje od spojenia s ňou a od podriadenosti voči predstaveným, nech predstavení starostlivo vyhľadajú a nech mu pomáhajú vytrvať v povolaní.

§2. Ak sa však do šiestich mesiacov nevráti, pozbaví sa práva aktívneho a pasívneho hlasu a podľa normy čl. 74 §2 ho môže generálny superior prepustiť.

73.

§1. Mocou samotného práva je prepustený zo Spoločnosti člen, ktorý:

1. zjavne odpadol od katolíckej viery,
2. ktorý uzavrel manželstvo alebo sa aspoň pokúsil o civilné manželstvo.

§2. V týchto prípadoch vyšší predstavený po porade so svojou radou bez meškania, na základe dôkazov, vyhlási prepustenie v zhode s právom o prepustení člena podľa kán. 694.

74.

§1. Člena treba prepustiť podľa predpisov, ktoré sa nachádzajú v kán. 695, 698, 699 §1.

§2. Člena možno prepustiť podľa predpisov, ktoré sa nachádzajú v kán. 696,697,698, 699 §1.

§3. V prípade veľkého verejného pohoršenia alebo veľkej škody, ktorá hrozí Spoločnosti, môže vyšší predstavený člena ihneď prepustiť a ak hrozí veľké nebezpečenstvo, môže ho bez meškania z domu prepustiť aj miestny superior so súhlasom svojej rady podľa kán. 703.

75. Dekrét o prepustení treba bezodkladne doručiť zainteresovanému členovi s možnosťou odvolania sa do 10 dní od obdŕžania upovedomenia Svätej Stolici, s odkladným účinkom. Aby dekrét nadobudol právnu moc, treba zachovať predpis kán. 700.

76.

§1. Zákonitým prepustením, ipso facto, sa rušia sľuby a tiež všetky práva a povinnosti, ktoré mal ako člen Spoločnosti. Ak by však bol duchovným, treba postupovať podľa predpisov kán. 693 a 701.

§2. Tí, ktorí zo Spoločnosti právoplatne vystúpia alebo boli riadne prepustení, nemôžu od nej žiadať nijaké odškodné, hoci by jej boli preukázali akékoľvek služby.

§3. Spoločnosť sa má voči odchádzajúcemu členovi zachovať spravodlivo a s evanjeliovou láskavosťou, tak, ako to predpisuje kán. 702.

Kapitola VI. – Formácia

1. Všeobecné zásady

77.

§1. Naša formácia, ktorá je stálym procesom, musí smerovať k tomu, aby sa členovia, oživovaní duchom sv. Vincenta, stali schopnými plniť poslanie Spoločnosti.

§2. Nech sa všetci denne stále viac učia tomu, že Ježiš Kristus je centrom nášho života a pravidlom Spoločnosti.

78.

§1. Čas formácie, ako aj celý náš život, má byť usmerňovaný tak, aby nás Kristova láska vždy viac a viac podnecovala na dosiahnutie cieľa Spoločnosti. Členovia, ako Pánovi učeníci, dosiahnu tento cieľ zriekaním sa seba samých a neprestajným vinutím sa ku Kristovi.

§2. Členovia Spoločnosti nech formujú svoju osobnosť rozjímaním „Božieho slova,“ sviatostným životom, spoločnou a osobnou modlitbou ako i nadobúdaním vincentínskej spirituality.

§3. Okrem toho, nech sa bohoslovci venujú riadnemu štúdiu predpísaného cirkevným zákonom, aby si nadobudli potrebné vedomosti.

§4. Nech sa všetci hneď od začiatku, podľa stupňa formácie a svojej schopnosti vhodne, zapájajú do pastoračnej činnosti, predovšetkým so svojimi moderátormi a to aj navštevovaním chudobných. Pritom poznávajú ich skutočný život. Takto každý ľahšie nájde svoje špecifické povolanie v komunite podľa osobných schopností.

§5. Pedagogické zásady sa majú tak prispôsobiť veku bohoslovcov, aby sa postupnou sebavýchovou učili múdro užívať slobodu, obľúbili si samostatnú a horlivú prácu, a tak dospeli ku kresťanskej zrelosti.

79. Členovia odpovedajúci na Božie povolanie do spoločenstva, nech sa počas formácie naučia komunitnému vincentínskemu životu. Komunita nech však v priebehu celej formácie rozvíja osobnú iniciatívu jednotlivcov.

80. Vo formácii našich členov treba použiť koordináciu medzi rôznymi aspektmi výchovy. Medzi po sebe nasledujúcimi etapami formácie treba zachovať organickú jednotu. Všetko treba organizovať tak, aby sa to sústredilo okolo vlastného pastoračného cieľa Spoločnosti.

81. Formácia spolubratov nech sa obnovuje a pokračuje po celý život.

2. Vnútorný seminár

82. Do vnútorného seminára možno prijať iba tých kandidátov, u ktorých sa okrem požadovaných podmienok javia aj také známky, podľa ktorých ich možno považovať za schopných pre vincentínske povolanie v spoločenstve.

83.

§1. Vnútorný seminár je obdobie, v ktorom členovia začínajú plniť poslania a život v Spoločnosti a pomocou komunity a moderátorov bližšie poznávajú svoje povolanie. Špecifickou formáciou sa následne pripravujú k dobrovoľnej inkorporácii do Spoločnosti.

§2. Vnútorný seminár má trvať aspoň 12 mesiacov či už súvislých alebo s prerušením. Ak sa mesiace prerušia, provinciálne zhromaždenie nech určí počet nepretržitých mesiacov a ustáli, kedy treba obdobie vnútorného seminára zaradiť do obdobia štúdia.

84. Náplň tohto obdobia má smerovať k tomu, aby seminaristi:

1. nadobudli väčšiu zrelosť,
2. boli postupne uvádzaní do primeraného poznania a praktizovania apoštolského poslania a života Spoločnosti,
3. nadobudli skúsenosť Boha, najmä v modlitbe.

85. Aby toto všetko seminaristi dosiahli, musia sa horlivo usilovať:

1. nadobúdať si zodpovedajúce a konkrétne poznanie ľudí, predovšetkým chudobných a ich potrieb, túžob a problémov,
2. osvojiť si poznanie zvláštneho charakteru, ducha a úloh Spoločnosti štúdiom prameňov, predovšetkým života a diel sv. Vincenta, dejín tradície Spoločnosti, činnou a vhodnou účasťou na našom apoštoláte,
3. s veľkou horlivosťou prehlbovať štúdium a rozjímanie evanjelia a celého Svätého písma,
4. mať aktívnu účasť na tajomstve a poslaní Cirkvi ako spoločenstva spásy,
5. dôkladne poznávať evanjeliové zásady najmä čistotu, chudobu a poslušnosť podľa náuky sv. Vincenta a podľa nich žiť.

86. Seminaristi sú v atmosfére dôvery zapojení do provinciálneho a miestneho spoločenstva, v ktorom žijú a v ktorom sú formovaní pri spoločnej zodpovednosti a pod vedením direktora vnútorného seminára, ktorý je koordinátorom a animátorom formácie.

3. Veľký seminár

87.

§1. Čas pobytu vo veľkom seminári slúži na odovzdanie všeobecného vzdelania o služobnom kňazstve vo vincentínskom duchu tak, aby sa bohoslovci podľa vzoru Krista ohlasujúceho evanjelium, pripravovali na hlásanie Evanjelia, slávenie bohoslužieb a pastoračnú službu veriacim.

§2. Podľa ducha sv. Vincenta a tradície Spoločnosti, sa formácia našich bohoslovcov zameriava predovšetkým na službu Božieho slova a na preukazovanie skutkov milosrdenstva voči chudobným.

88. Formácia našich nech vychádza z reality dnešnej spoločnosti, aby štúdiá viedli k nadobudnutiu kritického pohľadu na dnešný svet a správneho úsudku o ňom. Bohoslovci nech sa však sami, obrátením vlastného srdca, začínajú úprimne zapájať do kresťanského diela obrodenia spravodlivosti; nech si vždy viac a viac uvedomujú príčiny chudoby panujúcej vo svete a nech odhaľujú prekážky evanjelizácie. Nech sa všetko uskutočňuje vo svetle Božieho slova a pod vedením vychovávateľov.

89. V bohoslovcoch sa má rozvíjať citová zrelosť a kvality misionára, ktorými sú schopnosť zakladať a viesť komunity, zodpovednosť, kritický zmysel v myslení a konaní, spontánna veľkodušnosť a pevné rozhodnutie zaviazať sa dosiahnuť cieľ Spoločnosti.

90. Vizitátor má zariadiť, aby bohoslovci po skončení teologického štúdia vykonávali službu diakonov ešte pred kňazskou vysviackou.

4. Formácia bratov

91.

§1. Zvláštna starostlivosť nech sa venuje formácii bratov, aby mohli verne plniť svoje poslanie v Spoločnosti. Všetko, čo sa hovorí v Konštitúciách a Štatútoch o formácii, nech sa použije aj pri výchove bratov.

§2. Formácia bratov vo vnútornom seminári musí byť taká istá ako ostatných členov, iba ak by si zvláštne okolnosti vyžadovali iné.

§3. Čo sa týka formácie bratov, ktorí majú prijať stály diakonát, nech sa zachovávajú Provinciálne normy.

92. Nech sa bratia postupne zapájajú do apoštolátu, aby sa naučili všetko vidieť, konať a súdiť vo svetle viery a v spolupráci s inými formovať a zdokonaľovať seba samých.

5. Moderátori a profesori

93. Celé spoločenstvo provincie nech sa cíti zodpovedné za formáciu našich členov tak, aby sa jednotliví spolubratia usilovali napomáhať tomuto dielu.

94. Pretože výchova bohoslovcov závisí od  vhodných vychovávateľov, nech sa moderátori a profesori pripravujú solídnym štúdiom, primeranou pastoračnou skúsenosťou a zvláštnym odborným vzdelaním.

95.

§1. Vychovávatelia a bohoslovci, ktorí sú otvorení na vzájomné porozumenie a dôveru, udržujú medzi sebou stále a aktívne spojenie, musia týmto spôsobom vytvárať pravé výchovné spoločenstvo.

§2. Toto výchovné spoločenstvo nech je pozorné na vplyv iných spoločenstiev tak, že neustále overuje  vlastný program výchovnej činnosti.

§3. Vychovávatelia spoločne realizujú vlastný program, avšak osobitná a bezprostredná zodpovednosť za výchovu, tak vo vnútornom seminári ako aj vo veľkom seminári, spočíva na menovaných direktoroch.

Tretia časť

Organizácia

DIEL 1. – Správa

Všeobecné zásady

96. Všetci členovia, ktorí sú povolaní pracovať na pokračovaní Kristovho poslania, majú právo a povinnosť zodpovedne spolupracovať na rozvoji tejto apoštolskej komunity, ako aj zapájať sa do jej správy podľa normy vlastného práva. Preto nech členovia aktívne a zodpovedne spolupracujú na plnení svojich povinností, na apoštolských podujatiach a na plnení príkazov.

97.

§1. Všetci, ktorí v Spoločnosti vykonávajú moc pochádzajúcu od Boha a tí, ktorí akokoľvek majú na nej účasť, tak na zhromaždeniach ako aj v radách, nech majú na zreteli príklad dobrého Pastiera, ktorý neprišiel na to, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil. Preto vedomí si tejto svojej zodpovednosti pred Bohom, nech sa považujú za služobníkov komunity, aby dosiahla svoj vlastný cieľ podľa ducha sv. Vincenta v opravdivom spoločenstve apoštolátu a života.

§2. Preto nech pestujú dialóg so spolubratmi, pritom nech zachovávajú svoju vlastnú moc rozhodovať a nariaďovať to, čo treba robiť.

98. Všetci spolubratia pri vykonávaní úloh, ktoré im zverila komunita, majú dostatočnú moc na ich splnenie. Preto nech sa neodvolávajú na vyšší stupeň správy s tým, čo môžu zariadiť sami spolubratia alebo tiež tí, ktorí sú na nižšom stupni správy. Nech sa však zachová jednota správy, ktorá je potrebná pre dosiahnutie cieľa a dobra celej Spoločnosti.

99. Misijná spoločnosť so svojimi domami, kostolmi a všetci jej členovia, sú podľa zvláštneho privilégia rímskych biskupov vyňatí spod jurisdikcie miestnych ordinárov, okrem prípadov výslovne spomenutých právom.

100. Generálne zhromaždenie, generálny superior, vizitátori, superiori domov a zákonite zriadených komunít majú voči svojim podriadeným právomoc vyplývajúcu zo všeobecného a vlastného práva; okrem toho majú právomoc riadenia a jurisdikcie pre vonkajšie a vnútorné fórum. Preto predstavení musia byť kňazmi.

Kapitola I. – Ústredná administratíva

1. Generálny superior

101. Generálny superior je nástupcom sv. Vincenta. S celou Spoločnosťou pokračuje v poslaní zakladateľa v službe všeobecnej Cirkvi podľa rozličných okolností. Preto nech spravuje Spoločnosť s takou starostlivosťou, aby v Cirkvi bola stále živá charizma sv. Vincenta.

102. Generálny superior ako centrum jednoty a koordinácie všetkých provincií má byť aj princípom duchovnej životnosti a apoštolskej činnosti.

103. Generálny superior spravuje všetky provincie, domy a členov Spoločnosti riadnou právomocou podľa predpisov všeobecného a nášho vlastného práva. Zároveň však podlieha autorite generálneho zhromaždenia, podľa predpisov práva.

104. Generálny superior môže interpretovať Konštitúcie, Štatúty a Dekréty generálneho zhromaždenia avšak iba v oblasti ich praktického vovedenia do života.

105.

§1. Generálneho superiora volí generálne zhromaždenie podľa 140. bodu Konštitúcií.

§2. K platnosti voľby generálneho superiora sa vyžaduje, aby sa splnili podmienky k zvoleniu podľa všeobecného a nášho vlastného práva.

§3. Generálny superior sa volí na 6 rokov a podľa noriem vlastného práva Spoločnosti ho možno znova zvoliť na ďalších 6 rokov.

§4. Šesťročie sa počíta dovtedy, kým jeho nástupca neprijme zvolenie v nasledujúcom riadnom generálnom zhromaždení.

106.

§1. Generálny superior končí svoj úrad:

1. keď jeho nástupca prijme zvolenie;
2. keď sa sám zriekne svojho úradu a generálne zhromaždenie alebo Svätá Stolica s tým súhlasí;
3. ak je zosadený rozhodnutím Svätej Stolice.

§2. Ak sa generálny superior stane zjavne nehodným alebo neschopným zastávať svoj úrad, asistenti spoločne posúdia skutočnosť a upovedomia a tom Svätú Stolicu a potom sa treba riadiť podľa jej pokynov.

107. Generálny superior má popri fakultách, ktoré sú mu dané všeobecným právom alebo sú mu špeciálne udelené, aj tieto práva a povinnosti:

1. Všemožne sa starať, aby sa rozhodne a horlivo všade pestoval duch nášho zakladateľa, aby sa v Spoločnosti stále rozvíjalo apoštolské účinkovanie a jeho obnova a čo najplnšie sa uviedli do života Konštitúcie a Štatúty.
2. So súhlasom svojej rady vydávať v prospech Spoločnosti všeobecné nariadenia.
3. So súhlasom svojej rady a po porade s tými, ktorých sa to týka, zriaďovať provincie, spájať ich, rozdeľovať alebo rušiť v rámci právnych predpisov.
4. Zvolávať generálne zhromaždenie a predsedať mu a so súhlasom tohto zhromaždenia ukončiť jeho zasadanie.
5. So súhlasom svojej rady a po vypočutí mienky provinciálnych radcov pozbaviť vizitátora úradu.
6. So súhlasom svojej rady a po vypočutí tých, ktorých sa to týka, zriaďovať alebo rušiť domy, takisto zriaďovať alebo rušiť miestne komunity podľa normy kán. 733 §1 so zachovaním právomoci vizitátora.
7. Z vážneho dôvodu a so súhlasom svojej rady a po vypočutí mienky patričných vizitátorov, zriadiť dom jednej provincie na území druhej.
8. Zo spravodlivej príčiny a so súhlasom svojej rady zriaďovať domy, nezávisle na nijakej provincii, ktoré spravuje miestny superior s priamou závislosťou na generálnom superiorovi a menovať superiorov týchto domov.
9. So súhlasom svojej rady pripustiť členov k sľubom a k sväteniam, z vážnej príčiny dišpenzovať od sľubov, či už pre legitímne vystúpenie alebo v prípade prepustenia zo Spoločnosti.
10. Prepustiť členov zo Spoločnosti podľa noriem všeobecného a nášho vlastného práva.
11. V mimoriadnych prípadoch a z vážneho dôvodu a so súhlasom svojej rady dišpenzovať od Konštitúcií.
12. So súhlasom svojej rady potvrdiť normy ustanovené Provinciálnymi zhromaždeniami.

2. Generálny vikár

108. Generálny vikár pomáha generálnemu superiorovi a zastupuje ho v jeho neprítomnosti, alebo ak niečo prekáža výkonu jeho moci podľa noriem nášho vlastného práva.

109. Generálneho vikára volí generálne zhromaždenie podľa nášho vlastného práva. Zvolením sa generálny vikár súčasne stáva generálnym asistentom.

110. V neprítomnosti generálneho superiora preberá jeho právomoc generálny vikár vo všetkom, okrem toho, čo by si bol generálny superior rezervoval pre seba.

111. Ak generálny superior nemôže zastávať svoj úrad, právoplatne ho zastupuje generálny vikár až do zániku prekážky. O tejto prekážke rozhoduje generálna rada bez generálneho superiora, ale v prítomnosti generálneho vikára.

112. Ak sa pre akúkoľvek príčinu uvoľní úrad generálneho superiora, generálny vikár sa ihneď stane generálnym superiorom až do naplnenia šesťročia. So súhlasom svojej rady a po vypočutí mienky aspoň vizitárov a vicevizitátorov, čo najskôr vymenuje spomedzi asistentov generálneho vikára.

113. Keď sa pre akúkoľvek príčinu uvoľní úrad generálneho vikára, generálny superior so súhlasom svojej rady a po vypočutí mienky vizitátorov a vicevizitátorov, vymenuje spomedzi asistentov čo najskôr generálneho vikára.

114. Úrad generálneho vikára prestáva podľa noriem všeobecného a nášho vlastného práva.

3. Generálni asistenti

115. Generálni asistenti sú tí členovia Spoločnosti, ktorí tvoria radu generálneho superiora, pomáhajú mu skutkom i radou v riadení Spoločnosti, aby sa zveľaďovala jednota a dynamizmus Spoločnosti, aby sa uplatňovali Konštitúcie a rozhodnutia generálneho zhromaždenia, a tiež aby všetky provincie spolupracovali na zveľaďovaní diel Spoločnosti.

116.

§1. Generálnych asistentov volí podľa nášho vlastného práva generálne zhromaždenie.

§2. Generálni asistenti, počtom aspoň 4, sú volení z rôznych provincií na 6 rokov a môžu byť zvolení ešte raz. Po uplynutí druhého šesťročia nesmú byť bezprostredne volení za generálneho vikára.

§3. Toto šesťročie sa končí, keď nástupcovia prijmú zvolenie na nasledujúcom riadnom generálnom zhromaždení.

117. Úrad generálnych asistentov prestáva podľa noriem všeobecného a nášho vlastného práva.

118.

§1. Ak sa uvoľní úrad niektorého z asistentov, jeho nástupcu menuje generálny superior so súhlasom ostatných asistentov. Nástupca dostáva tie isté práva a povinností ako ostatní asistenti.

§2. Ale ak sa však do 6 mesiacov má zísť generálne zhromaždenie, generálny superior nie je povinný nástupcu vymenovať.

4. Úradníci generálnej kúrie

119.

§1. Generálny superior so súhlasom svojej rady menuje generálneho tajomníka, generálneho ekonóma, generálneho prokurátora pri Svätej Stolici – nie však spomedzi generálnych asistentov.

§2. Svoj úrad zastávajú z rozhodnutia generálneho superiora a jeho rady; z dôvodu svojho úradu patria do domu generálnej kúrie.

§3. Zúčastňujú sa na generálnej rade, ak ich pozve generálny superior, ale sú bez hlasovacieho práva, vyjmúc prípady, o ktorých je reč v Štatútoch.

§4. Na generálnom zhromaždení sa zúčastňujú s právom hlasu.

Kapitola II. – Provinciálna a miestna administratíva

1. Provincie a viceprovincie

120. Misijná spoločnosť sa podľa predpisov nášho vlastného práva delí na provincie.

121. Spoločnosť sa tiež delí na viceprovincie podľa predpisov nášho vlastného práva.

122. Provincia je vzájomné združenie viacerých domov v ohraničenom území istej krajiny. Na jej čele stojí vizitátor s vlastnou riadnou mocou podľa predpisov všeobecného a nášho vlastného práva.

2. Vizitátor

123.

§1. Vizitátor je vyšší predstavený, ordinár s vlastnou riadnou mocou, ktorý stojí na čele provincie, aby ju viedol podľa predpisov všeobecného a nášho vlastného práva.

§2. Vizitátor sa horlivo stará o činnú účasť všetkých spolubratov na živote a apoštoláte provincie a musí zapájať tak spolubratov ako aj hmotné prostriedky do služieb Cirkvi podľa cieľa Spoločnosti; popri úsilí o zachovanie životnej jednoty provincie má podporovať službu jednotlivých domov a starať sa o rozvoj osobnosti a aktivity jednotlivých spolubratov.

124. Generálny superior so súhlasom svojej rady a podľa vlastného práva menuje vizitátora po predchádzajúcej konzultácii provincie alebo predtým zvoleného potvrdí.

Práva a povinnosti vizitátora

125.

1. Starať sa o zachovávanie Konštitúcií, Štatútov a Provinciálnych noriem.
2. So súhlasom svojej rady vydávať nariadenia pre dobro provincie.
3. So súhlasom svojej rady a po porade s generálnym superiorom pre oblasti svojej provincie podľa kán. 733 §1 zriaďovať domy, ustanovovať miestne komunity ako aj ich zrušenie.
4. So súhlasom svojej rady po konzultácii s členmi menovať superiorov domov a o ich menovaní podať správu generálnemu superiorovi.
5. So súhlasom svojej rady a po konzultácii so zainteresovanými osobami a tiež so schválením generálneho superiora, ustanovovať oblastného superiora s delegovanou právomocou.
6. Často navštevovať domy a spolubratov z úradnej povinnosti aspoň každý druhý rok.
7. V zmysle nášho vlastného práva má zvolávať provinciálne zhromaždenie a predsedať mu; so súhlasom tohto zhromaždenia ukončiť jeho zasadanie a promulgovať Provinciálne normy.
8. Podľa Konštitúcií a Štatútov pripúšťať kandidátov do vnútorného seminára, k dobrému predsavzatiu (bona proposita) a k sľubom.
9. Po porade so superiormi a vychovávateľmi kandidátov odporúčať k nižším sväteniam a so súhlasom rady aj k vyšším sväteniam.
10. Predstavovať spolubratov k sväteniam a vystavovať dimissoriálky (prepúšťaciu listinu) k vysviacke.
11. Po vypočutí svojej rady a po porade s moderátormi prepustiť členov, ktorí neboli inkorporovaní do Spoločnosti.

3. Asistent vizitátora

126. Vizitátor môže mať pomocníka v riadení provincie, svojho asistenta, ktorý má zodpovedať podmienkam naznačeným v bodoch Konštitúcií 61 a 100. Provinciálne zhromaždenie má určiť, či vizitátor potrebuje asistenta alebo nie.

4. Rada vizitátora

127. Radcovia, ktorí tvoria radu vizitátora, mu pomáhajú skutkom i radou v riadení provincie, aby sa zveľaďovala jej jednota a dynamizmus, aby sa uskutočňovali Konštitúcie a rozhodnutia provinciálneho zhromaždenia a aby všetky domy i všetci spolubratia spolupracovali na zveľaďovaní diel  Spoločnosti.

5. Provinciálny ekonóm

128. V každej provincii má byť ekonóm pre spravovanie majetku provincie, pod vedením a dozorom vizitátora a jeho rady, podľa predpisov kán. 636 §1 a nášho vlastného práva.

6. Úrady v miestnej správe

129.

§1. Spoločnosť sa tvorí predovšetkým z jednotlivých miestnych komunít.

§2. Superior, ktorý je centrom jednoty a animátorom života miestnej komunity, bdie nad plnením úloh domu a spolu so svojou komunitou sa stará o rozvoj a aktivitu jednotlivých oblastí služby.

130.

§1. Miestneho superiora menuje vizitátor na tri roky po konzultácii s členmi domu alebo miestnej komunity. Avšak v tom istom dome alebo v tej istej komunite a za tých istých podmienok ho môže menovať i na ďalšie tri roky. Ak je po druhom trojročí nutné, aby ďalej zostával v úrade, treba sa obrátiť na generálneho superiora.

§2. Provinciálne zhromaždenie si môže určiť iný spôsob voľby superiora.

§3. Miestny superior má zodpovedať podmienkam, obsiahnutým v Konštitúciách bod 61 a 100.

131. Zhodne s predpismi práva má miestny superior právomoc vo vnútornom a vonkajšom fóre nad svojimi podriadenými a nad všetkými, čo trvalo bývajú v jeho dome a túto právomoc môže iným delegovať.

132.

§1. V prípade nedostatku podmienok na založenie domu, alebo ak to vyžaduje charakter nejakého diela, môže vizitátor so súhlasom svojej rady ustanoviť spoločenstvo spolubratov na spôsob domu, podľa predpisov Provinciálnych noriem.

§2. Jeden zo spolubratov určený vizitátorom je podľa predpisov práva a na spôsob superiora zodpovedný za tento druh spoločenstva.

§3. Spoločenstvo spolubratov na spôsob domu má tie isté práva a povinnosti ako riadny dom.

133. Miestneho superiora možno odvolať zo spravodlivých a primeraných dôvodov, ak to uzná vizitátor so súhlasom svojej rady za potrebné a ak to schváli generálny superior.

134.

§1. Ekonóm pod vedením superiora starostlivou pomocou spolubratov a cestou dialógu spravuje majetok domu podľa predpisov všeobecného práva ako aj práva Spoločnosti a provincie.

§2. Keď to vizitátor so súhlasom svojej rady uzná za nevyhnutné pre niektorý dom, je povinný ustanoviť domovú radu; avšak radcovia domu, ktorí pomáhajú superiorovi v riadení domu, sa určujú podľa predpisov Provinciálnych noriem.

Kapitola III. – Zhromaždenia

1. Všeobecne o zhromaždeniach

135. Zhromaždenie Misijnej spoločnosti, ktoré má za úlohu chrániť a zveľaďovať spiritualitu a apoštolskú životaschopnosť v Spoločnosti je trojaké: generálne, provinciálne a domové.

136.

§1. Nikto nemá právo na dva hlasy.

§2. Podmienky dané pred voľbou sa neberú do úvahy.

§3. Voľba znamená pre zvoleného záväzok mať účasť na zhromaždení alebo prijať úrad, ak ho neospravedlňuje vážna príčina. Ak ide o záväzok účasti na zhromaždení, tak vážnosť príčiny potvrdzuje kompetentný superior, ktorý následne žiada zhromaždenie o jej potvrdenie; ak sa však jedná o prijatie úradu, vážnosť príčiny preskúma samotné zhromaždenie.

§4. Na zhromaždeniach sa nikto nemôže dať zastúpiť iným podľa svojho rozhodnutia.

§5. Väčšina hlasov sa počíta len z platných hlasov. Čisté lístky sú neplatné.

2. Generálne zhromaždenie

137. Generálne zhromaždenie, ktoré bezprostredne reprezentuje Spoločnosť ako jej najvyššia autorita, má tieto práva:

1. Chrániť dedičstvo Spoločnosti a v jeho duchu sa starať o jeho primeranú obnovu.
2. Voliť generálneho superiora, generálneho vikára a generálnych asistentov.
3. Vydávať zákony, t.j. Štatúty a Dekréty pre dobro Spoločnosti so zachovávaním zásady subsidiarity (majú úlohu napomáhať dobru Spoločnosti). Štatúty, ktoré nie sú výslovne zrušené, ostávajú v platnosti, avšak Dekréty treba výslovne schváliť, aby zostali v platnosti.
4. Požiadať o zmeny v Konštitúciách Svätú stolicu, ak to odhlasovala aspoň dvojtretinová väčšina zhromaždenia.
5. Autenticky vysvetľovať Štatúty, pričom autentické vysvetľovanie Konštitúcií prináleží Svätej stolici.

138. Generálne zhromaždenie, zvolané generálnym superiorom zasadá ako:

1. Riadne – pre voľbu generálneho superiora, generálneho vikára a generálnych asistentov, a na prejednávanie záležitostí Spoločnosti.
2. Mimoriadne – ak to uzná za potrebné generálny superior, podľa nášho vlastného práva.

139. Na generálnom zhromaždení majú byť prítomní:

1. generálny superior, generálny vikár, generálni asistenti, generálny tajomník, generálny ekonóm, generálny prokurátor pri Svätej gtolici;
2. vizitátori a delegáti provincií, zvolení podľa nášho vlastného práva.

140. Voľba generálneho superiora sa uskutočňuje nasledujúcim spôsobom:

§1. Ak v prvom hlasovaní nikto nedostal dve tretiny hlasov, tak sa uskutoční druhé hlasovanie, podobné ako prvé. Ak ani v druhom nie je dostatočný počet hlasov, urobí sa tretie, ba aj štvrté. Po štvrtom bezvýslednom hlasovaní nasleduje piate, v ktorom sa vyžaduje a stačí absolútna väčšina hlasov, po odpočítaní neplatných. Po piatom bezvýslednom hlasovaní nasleduje šieste, v ktorom pasívny hlas budú mať len dvaja kandidáti, ktorí v piatom hlasovaní dostali najväčší, hoci aj rovnaký počet hlasov. Keby však na prvom alebo druhom mieste boli viacerí s rovnakým počtom hlasov, aj vtedy v šiestom hlasovaní majú všetci títo pasívny hlas a potom už po odpočítaní neplatných hlasov stačí len relatívna väčšina hlasov. V prípade rovnosti hlasov je zvolený ten kandidát, ktorý je starší v povolaní alebo vekom.

§2. Keď sa voľba skončila podľa predpisov a zvolený ju prijal, predsedajúci písomne vyhotoví dekrét o zvolení a jasným hlasom vyhlási zvoleného. Ak bol za generálneho superiora zvolený sám predseda, dekrét zhotoví tajomník generálneho zhromaždenia a zvoleného vyhlási moderátor.

§3. Zvolený nemá odmietnuť zverený úrad, iba ak pre vážne dôvody.

§4. Po voľbe a po poďakovaní Pánu Bohu sa lístky zničia.

§5. Keby zvolený nebol medzi prítomnými, treba ho zavolať a zhromaždenie môže až do jeho príchodu pojednávať o iných záležitostiach Spoločnosti.

141. Generálny vikár sa volí takým istým spôsobom ako generálny superior, podľa Konštitúcií bod 140 §1.

142.

§1. Generálne zhromaždenie po voľbe generálneho superiora a generálneho vikára volí ostatných asistentov v samostatných hlasovaniach.

§2. Zvolení sú tí, ktorí po odpočítaní neplatných hlasov majú absolútnu väčšinu hlasov a týchto predseda zhromaždenia vyhlási za zvolených.

§3. Ak v prvom a druhom hlasovaní nik nebol zvolený, tak je v treťom zvolený ten, čo mal relatívnu väčšinu hlasov a v prípade rovnakého počtu hlasov je zvolený ten, čo je povolaním alebo vekom starší.

3. Provinciálne zhromaždenie

143. Provinciálne zhromaždenie, ako stretnutie členov poverených reprezentovať provinciu, má za úlohu:

1. V rámci všeobecného a nášho vlastného práva vydávať normy, ktoré nadobúdajú záväznosť po schválení generálnym superiorom a so súhlasom jeho rady.
2. Ako poradný orgán vizitátora má rokovať o záležitostiach, ktoré môžu prispievať k dobru provincie.
3. Pojednávať o návrhoch, ktoré sa majú v mene provincie predložiť generálnemu zhromaždeniu alebo generálnemu superiorovi.
4. Ak treba, voliť zástupcov na generálne zhromaždenie.
5. V rámci všeobecného a nášho vlastného práva vydávať normy pre domové zhromaždenie, ktoré nepotrebujú schválenie generálneho superiora.

144.

§1. Provinciálne zhromaždenie sa má konať každé tri roky, jedno pred každým generálnym zhromaždením a druhé v období medzi dvoma zhromaždeniami.

§2. V prípade potreby môže vizitátor so súhlasom svojej rady a po vypočutí miestnych superiorov, zvolať mimoriadne provinciálne zhromaždenie.

145. Vizitátor má právo zvolávať provinciálne zhromaždenie a predsedať mu, so súhlasom zhromaždených rozpustiť zhromaždenie a zverejňovať normy.

146. Ak ináč nestanovujú Provinciálne normy, na provinciálom zhromaždení sa majú zúčastniť:

1. Z úradu vizitátor, provinciálni radcovia, provinciálny ekonóm a superiori jednotlivých domov provincie.
2. Zvolení delegáti podľa predpisov vlastného práva.

4. Domové zhromaždenie

147.

§1. Domové zhromaždenie zvoláva a vedie superior domu alebo jeho asistent, ktorý ho zastupuje v úrade. Koná sa vždy pred provinciálnym zhromaždením.

§2. Na domové zhromaždenie treba zvolať všetkých, čo majú aktívny hlas.

§3. Domové zhromaždenie má rokovať o tom, čo by dom chcel predniesť na provinciálnom zhromaždení a ďalej to, čo prípravná komisia provinciálneho zhromaždenia predložila na prerokovanie a napokon rozhodovať o návrhoch.

DIEL 2. – MAJETOK SPOLOČNOSTI

148.

§1. Misijná spoločnosť vlastní majetky pre pastoračné a komunitné potreby. Užíva ich ako pomôcky pre službu Bohu a chudobným podľa ducha a praxe zakladateľa. Spravuje ich starostlivo bez hromadenia ako vlastníctvo chudobných.

§2. Misijná spoločnosť si osvojuje evanjeliovú chudobu tým, že všetky majetky Spoločnosti sú spoločné a Spoločnosť ich používa, aby lepšie dosiahla svoj vlastný cieľ.

149. Keďže všetky majetky sú spoločné, členovia sú spoluzodpovední podľa právnych predpisov za nadobúdanie, spravovanie a disponovanie časných majetkov domu i provincie, ku ktorej patria. Táto zásada platí obdobne aj o majetkoch celej Spoločnosti.

150.

§1. Domy, miestne komunity, provincie i samotná Spoločnosť môžu nadobúdať, vlastniť, spravovať a predávať majetky. Keď to vec vyžaduje, kompetentní predstavení sú zákonitými reprezentantmi menovanej  Spoločnosti. Platí to pred civilnou vrchnosťou, iba ak by bolo niečo iné určené.

§2. Zdrojom majetkov je práca spolubratov ako aj náležité prostriedky nadobúdania vlastníctva.

151. V záujme spoločného dobra majú domy podporovať provinciu v tom, čo je potrebné pre vhodné spravovanie a zakrytie všeobecných potrieb, taktiež aj provincie podporujú generálnu kúriu.

152.

§1. Provincie a domy si majú navzájom pomáhať v majetkových potrebách a to tak, že bohatšie podporia tie, čo trpia nedostatkom.

§2. Spoločnosť, provincie a domy, majú ochotne časť svojho majetku určiť na pomoc iným, nachádzajúcim sa v núdzi a tiež na podporovanie chudobných.

153.

§1. Určení spolubratia spravujú majetky tak, aby mali všetci členovia Spoločnosti slušné živobytie a aby získali vhodné prostriedky pre našu apoštolskú činnosť a skutky milosrdenstva.

§2. Pod vedením a dozorom superiorov a rád spravujú majetky spoločenstiev patriční ekonómovia podľa smerníc všeobecného a nášho vlastného práva a zásad subsidiarity.

154.

§1. Administrátori majetku si majú uvedomiť, že sú iba správcami hmotných dobier komunity; preto nech svedomite dbajú, aby majetky používali len na ciele vhodné stavu misionárov. Nech ich vždy spravujú podľa spravodlivých civilných zákonov a podľa noriem a ducha Spoločnosti.

§2. Administrátori majetku sa majú ochotne postarať o potreby spolubratov vo všetkom, čo sa týka ich života, špeciálnych úloh a apoštolskej práce. Také používanie majetkov je podnetom pre spolubratov, aby sa starali o potreby chudobných a aby viedli naozaj bratský život.

§3. Keďže sa tí istí administrátori majú pričiniť o prehĺbenie komunitného života medzi spolubratmi, musia okrem toho zachovávať zásadu spravodlivosti pri rozdeľovaní majetku; individuálne potreby spolubratov musia zaisťovať zhodne s predpismi ustanovenými provinciálnym zhromaždením.

155. K platnosti predaja a k akejkoľvek činnosti, cez ktorú by majetkový stav právnej osoby mohol byť poškodený, je potrebné písomné dovolenie kompetentného predstaveného, vydaného so súhlasom jeho rady. Ak však ide o transakcie, v ktorých suma prekračuje výšku určenú Svätou stolicou pre danú oblasť alebo sú predmetom majetky darované Cirkvi na základe sľubu, alebo drahocenné veci umeleckej alebo historickej hodnoty, je okrem toho potrebný aj súhlas Svätej stolice (kán. 638 §3).