venerdì
8 Luglio, 2022

Všeobecné pravidlá

Misijnej spoločnosti

„A bol im poslušný…“ (Lk 2,  51)

Paríž 1658

Vincent de Paul

generálny predstavený Misijnej spoločnosti

v Pánu pozdravuje našich v Kristu milovaných spolubratov tejto Spoločnosti, kňazov, bohoslovcov a milých bratov.

Milovaní bratia,

už máme konečne Všeobecné pravidlá, čiže Konštitúcie našej Spoločnosti, po ktorých ste toľko túžili, a tak dlho na ne čakali.

        Od založenia Spoločnosti prešlo už skoro 33 rokov, ale až teraz vám ich môžeme odovzdať v tlači. Chceli sme týmto počínaním napodobiť predovšetkým nášho Spasiteľa, veď aj on začal najprv konať a až potom učiť. Ale chceli sme predísť aj premnohým ťažkostiam, ktoré by sa iste mohli vyskytnúť pri predčasnom vydaní týchto Pravidiel, čiže Konštitúcií, pretože v praxi a zvyklostiach by sa boli ukázali buď príliš ťažké, alebo menej vhodné. Pred týmto nebezpečenstvom nás však s pomocou Božou uchránila naša nerozhodnosť a takýto postup. Ba navyše, Spoločnosť ich pomaly nebadane uviedla do praxe skôr, než boli vydané.

        Nenájdete v nich nič, čo by ste už dávno nemali zaužívané na našu veľkú potechu a na vaše vzájomné povzbudenie.

        Bratia milovaní, prijmite ich s takou láskou, s akou vám ich odovzdávame. Nepovažujte ich za dielo ducha ľudského, ale Božieho, v ktorom má pôvod každé dobro a bez ktorého my sami nie sme schopní ani len pomyslieť niečo, ako by to bolo od nás.

        Veď čože v nich nájdete, čo by vás neoduševňovalo a nepobádalo vyhýbať sa chybám alebo nadobúdať čnosti a zachovávať evanjeliové zásady?

        Preto sme sa podľa možnosti usilovali čerpať ich z ducha Ježiša Krista a zo skutkov jeho života, ako to aj sami ľahko zbadáte. Myslíme totiž, že ľudia, čo sú povolaní pokračovať v Kristovom poslaní – a to je predovšetkým hlásanie evanjelia chudobným – majú byť naplnení Kristovým zmýšľaním a ideálmi, ba úplne jeho duchom a kráčať po jeho stopách.

        Napokon vás, bratia, prosíme a v Pánu Ježišovi zaprisahávame, aby ste naozaj verne zachovávali tieto Pravidlá a buďte si istí, že keď ich vy zachováte, aj ony zachovajú vás a určite vás privedú k vytúženému cieľu, to jest k večnej blaženosti.

Amen

Ježiš, Mária, Jozef

Kapitola I. – O cieli a zriadení spoločnosti

1. Podľa svedectva sv. Písma náš Pán Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil ľudské pokolenie, a preto začal konať a učiť. To prvé uskutočňoval tak, že dokonale praktizoval každú čnosť. To druhé uskutočňoval zas tak, že hlásal blahozvesť chudobným a svojím apoštolom a učeníkom dal potrebné vedomosti, aby mohli viesť ľudí. Malá Misijná spoločnosť si želá podľa svojich slabých síl a s pomocou Božej milosti nasledovať príklad Krista Pána aj v jeho čnostiach, aj v jeho prácach pre záchranu blížneho. Preto sa patrí, aby si k vernému plneniu tejto svätej úlohy volila aj podobné prostriedky.

        Cieľom Misijnej spoločnosti je:

  1. snaha o vlastnú dokonalosť všemocným konaním dobrých skutkov, ako nás to slovom i príkladom učil náš Najvyšší učiteľ,
  2. hlásanie evanjelia chudobným, predovšetkým dedinskému ľudu,
  3. pomoc duchovenstvu pri získavaní vedomostí a cností, aké vyžaduje ich stav.

2. Spoločnosť pozostáva z duchovných a bratov. Úlohou duchovných je podľa príkladu Krista a jeho učeníkov chodiť po mestách a dedinách a maličkým lámať chlieb Božieho slova kázaním a katechizovaním, odporúčať  a vypočúvať generálne spovede z doterajšieho života, urovnávať hádky a spory, zakladať Spolky kresťanskej lásky, viesť diecézne semináre v našich domoch a v nich vyučovať, viesť duchovné cvičenia, povolávať k nám diecéznych kňazov na konferencie a tieto viesť, a vôbec podnikať všetko, čo podporuje spomenuté úlohy alebo im podobné. Poslaním bratov je pomáhať kňazom pri spomenutých povinnostiach službou Marty podľa úprav predstaveného a mať tiež účasť na ich prácach svojimi modlitbami, slzami, sebazapieraniami a dobrým príkladom.

3. S pomocou Božej milosti chce Spoločnosť tento cieľ rozhodne dosiahnuť. Preto sa musí všemožne usilovať obliecť si Kristovho ducha, ktorý predovšetkým žiari v evanjeliovom učení,  jeho chudobe, čistote a poslušnosti, ďalej v jeho láske voči chorým, v jeho skromnosti, v spôsobe jeho života a činnosti, ako to odovzdával svojim učeníkom, v  rozhovoroch, každodennej modlitbe, v misijnej činnosti a v ostatných prácach pre ľudí. Toto všetko sa nachádza v nasledujúcich kapitolách.

Kapitola II. – O zásadách evanjelia

1. Každý sa musí predovšetkým upevniť v pravde, že Kristova náuka nikdy nemôže sklamať, a že náuka sveta je vždy klamná. I sám Kristus tvrdí, že táto druhá sa podobá domu vybudovanému na piesku, ale jeho náuka sa dá prirovnať budove založenej na pevnej skale. Preto sa aj naša Spoločnosť bude snažiť konať vždy len podľa Kristových zásad a nikdy nie podľa zásad sveta. To dokáže, keď sa bude riadiť predovšetkým podľa nasledujúcich bodov.

2. Ježiš Kristus povedal: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33) Nech sa preto každý usiluje dávať prednosť duchovným hodnotám pred časnými, spáse duše pred telesným zdravím a sláve Božej pred svetskou márnosťou. A navyše nech sa ešte so sv. Pavlom rozhodne voliť si radšej biedu, potupu, utrpenie, ba aj smrť, ako byť odlúčený od Kristovej lásky. Nech teda nikto nie je ustarostený o časné veci, ale nech Bohu zverí starosť o seba v presvedčení, že kým bude zakorenený v tejto láske a pevný v tejto dôvere, bude sa vždy zdržiavať v tôni nebeského  Otca a nešťastie nedosiahne k nemu, ani mu nič nebude chýbať, aj keby si myslel, že je už všetko stratené.

3. Najistejším prostriedkom, ako v krátkom čase dosiahnuť kresťanskú dokonalosť, je verná snaha plniť vždy a vo všetkom Božiu vôľu.

Nech si ju každý všemožne osvojuje podľa týchto štyroch zásad:

  1. Svedomito plniť rozkazy a vyhýbať sa zakázaným veciam len čo sa dozvieme, že rozkaz alebo zákaz pochádza od Boha, alebo od Cirkvi, alebo od našich predstavených, alebo z Pravidiel čiže Konštitúcií našej Spoločnosti.
  2. Medzi indiferentnými vecami si voliť radšej tie, čo sa protivia našej prirodzenosti než tie, čo sa jej páčia, iba že by tie, čo sa jej páčia, boli nutné. Nutným sa totiž musí dať prednosť pred ostatnými. Treba si ich totiž voliť nie preto, že lahodia našej prirodzenosti, ale preto, že sú Bohu milšie. A keď sa vyskytnú súčasne viaceré indiferentné veci, ktoré nie sú ani milé, ani protivné, potom si možno bez preberania vziať ktorúkoľvek z nich ako poslanú Božou prozreteľnosťou.
  3. Keď nás zastihne niečo nečakané, či je to protivné alebo príjemné, či sa to týka tela alebo ducha, všetko máme s vyrovnanosťou prijať z otcovskej Pánovej ruky.
  4. Všetko toto konajme len preto, že sa to páči Bohu a tiež, aby sme takto, nakoľko sa nám to dá, nasledovali Krista Pána, ktorý všetko vždy robil s takým úmyslom, ako to aj sám dosvedčuje. „Robím vždy to, čo je milé Bohu“.

4. Pán Ježiš žiada od nás jednoduchosť holubice. To v podstate znamená, že všetko podávame priamo, ako to máme na srdci a bez zbytočných vyhýbavých slov, že všetko robíme bez pretvárky a vypočítavosti, majúc iba Boha na zreteli. Nech každý vynaloží všemožné úsilie, aby všetko vykonával v duchu jednoduchosti a nech si uvedomuje, že Boh sa priatelí s jednoduchými, a že nebeské tajomstvá skrýva pred múdrymi a obozretnými tohto sveta, ale zjavuje ich maličkým.

5. Keď nám Kristus odporúča jednoduchosť holubice, zároveň nám prikazuje osvojiť si opatrnosť hada. Táto cnosť nás učí hovoriť a konať obozretne. Preto múdro zamlčíme všetko, čo netreba prezradiť, najmä keď sú to veci už sami o sebe hriešne a nedovolené. Z toho však, čo je dobré alebo dovolené, zamlčíme okolnosti, ktoré smerujú proti Božej úcte a ku škodám blížneho, alebo ktoré nám môžu zlákať srdce k márnej sláve. V konaní volí cnosť také prostriedky, ktoré najlepšie vedú k cieľu. Nech je preto našou svätou nemeniteľnou zásadou v Božích službách používať len sväté prostriedky a o všetkom zmýšľať a usudzovať len podľa Kristovho zmýšľania a úsudku a nie sveta, ba ani podľa nášho nedokonalého rozumu. Iba tak budeme opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.

6. Všetci si svedomite osvojujme aj túto Kristovu náuku: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ Vedzme, že – ako to on sám zdôrazňuje – tichosťou sa podmaňuje zem. Pôsobením tejto cnosti sa srdcia ľudí zbližujú a obracajú k Pánovi a to sa nepodarí tým, čo zachádzajú s blížnym tvrdo a panovačne. Poníženosťou sa zmocňujeme neba, kam nás môže vyzdvihnúť len láska k opovrhovaniu sebou samým. Vedie nás akoby po stupňoch od jednej cnosti k druhej, kým neprídeme k cieľu.

7. Poníženosť, ako nám ju často odporúča Kristus slovom i príkladom, ktorú si má Spoločnosť dôkladne osvojiť, vyžaduje tri podmienky:

  1. celkom úprimne sa považovať hodného potupy od ľudí;
  2. tešiť sa, keď iní zbadajú našu nedokonalosť, a preto nami opovrhujú;
  3. keď Pán prostredníctvom nás alebo v nás niečo vykoná, skrývať to, nakoľko je to možné pri pohľade na vlastnú nehodnosť. Keď sa to nedá, pripisovať to Božiemu milosrdenstvu a zásluhám iných. Toto je základom celej evanjeliovej dokonalosti a jadrom celého duchovného života. Kto nadobudne túto poníženosť, dostane s ňou i všetko ostatné. Kto ju však nebude mať, vezme sa mu aj to, čo má a bude prenasledovaný ustavičným nepokojom.

8. Kristus povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a vezme každodenne svoj kríž…“ a sv. Pavol zas v tomto zmysle dodáva: „Ak žijete podľa tela, zomriete, ale ak duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“ Nech sa teda každý usiluje vytrvale zapierať svoju vôľu a vlastný úsudok a neúnavne umŕtvovať svoje zmysly.

9. Podľa Kristovho odporúčania nech sa všetci zrieknu aj nezriadenej lásky k príbuzným. On z počtu svojich učeníkov vytvoril tých, čo nemajú v nenávisti svojho otca a matku, bratov a sestry. Sľuboval im však stonásobnú odmenu už na tomto svete a večný život na druhom, keď sa ich pre evanjelium zrieknu. Z toho je zjavné, akou prekážkou pre kresťanskú dokonalosť je telo a krv. Rodičov však treba milovať duchovnou láskou a podľa vzoru Krista.

10. Nech sa všetci zvlášť starostlivo snažia o svätú ľahostajnosť, ktorú si Kristus a svätí tak veľmi vážili, aby nikdy nepriľnuli nijakou nezriadenou náklonnosťou ani k úradom, ani k osobám, ani k miestam a najmä nie k vlasti, ani k iným podobným veciam. Ba nech sú vždy pripravení a ochotní s radosťou opustiť toto všetko na prianie a pokyn predstaveného a spokojne od neho prijať aj zamietavú odpoveď alebo zmenu. A nech v Pánovi súhlasia, že to takto dobre spravil.

11. Kristus Pán chcel žiť jednoduchým životom, aby sa stal podobným iným, a tak ich skôr získal pre Boha Otca. Z úcty k nemu nech všetci zachovávajú, nakoľko sa dá, vo všetkom rovnosť (uniformitu). Považujme ju za ochrankyňu dobrého poriadku a svätej jednoty. Preto nech sa všetci chránia každej zvláštnosti ako príčiny závisti a nezhody. To sa týka nielen stravy, odievania, nábytku a ostatných vecí, ale aj spôsobu duchovného vedenia, vyučovania, kázania, pastorácie a duchovných metód. Jediný prostriedok, ako si zachováme túto rovnosť, je čo najvernejšie zachovávanie našich Pravidiel, čiže Konštitúcií.

12. Nech sa u nás vytrvalo preukazujú skutky lásky k blížnemu a to:

  1. robiť iným to, čo by sme si oprávnene žiadali od iných,
  2. dávať iným za pravdu a so všetkým súhlasiť v Pánovi,
  3. znášať sa navzájom bez šomrania,
  4. plakať s plačúcimi,
  5. radovať sa s radujúcimi,
  6. úctou sa navzájom predchádzať,
  7. voči druhým byť z celej duše láskavým a ochotným,
  8. všetkým byť všetko, aby sme všetkých získali pre Krista.

Toto všetko treba rozumieť tak, aby sa nič nerobilo proti Božím a cirkevným zákonom alebo proti Pravidlám, čiže Konštitúciám našej Spoločnosti.

13. Keby niekedy z Božieho dopustenia Spoločnosť alebo niektorý jej dom, alebo niekto z jej členov boli bezdôvodne napadnutí a skúšaní potupou a prenasledovaním, chráňme sa čo najdôslednejšie akejkoľvek pomsty alebo nadávky, by aj sťažnosti proti prenasledovateľom a osočovateľom. Namiesto toho chváľme Boha a dobrorečme mu. S radosťou ďakujme za túto príležitosť veľkého daru, ktorý k nám prichádza od Otca svetiel. Áno, modlime sa k nemu úprimne za všetkých. A keď sa nám naskytne príležitosť a možnosť, vďačne im vykonajme dobro. Vieme predsa, že to Kristus prikazuje priamo nám i ostatným veriacim: „Milujte aj svojich nepriateľov, dobre robte tým, ktorí vás nenávidia a modlite sa aj za svojich prenasledovateľov a osočovateľov.“ Aby sme to zachovali ľahšie a ochotnejšie, uisťuje nás, že pre toto budeme blažení, a že to bude pre nás prameňom radosti, pretože naša odplata bude hojná v nebi. No najvyššou pohnútkou je skutočnosť, že on sám to takto robil prvý voči ľuďom a dal nám príklad. V tom ho potom nasledovali aj apoštoli, učeníci a nespočetní kresťania.

14. A hoci všetky spomínané evanjeliové zásady máme svedomito zachovávať ako ozaj sväté a užitočné, sú predsa niektoré z nich, čo sa nás týkajú viac. Sú to tie, čo obzvlášť odporúčajú:

  • jednoduchosť,
  • poníženosť,
  • láskavosť (tichosť, miernosť,)
  • umŕtvovanie,
  • apoštolskú horlivosť.

Spoločnosť ich chce mať vo väčšej úcte a viac sa v nich cvičiť, aby sa týchto päť cností stalo akoby schopnosťami duše celej Spoločnosti, a aby nimi boli vždy oživované všetky práce každého z nás.

15. Lenže satan neustále stavia proti týmto zásadám svoje, opačné, aby nás odviedol od ich uskutočňovania. Nech sa preto každý usiluje s veľkou obozretnosťou a dôslednosťou hrdinsky a statočne bojovať proti satanovým zásadám a premáhať ich. A to najmä proti tým, ktoré sa priamo protivia duchu nášho povolania. Sú to:

  1. múdrosť tela,
  2. túžba po obdive od iných ľudí,
  3. nárokovanie, aby sa každý stále podriaďoval nášmu úsudku a vôli,
  4. vo všetkom hľadať ukojenie vlastnej prirodzenosti,
  5. nezáujem o česť Božiu a spásu blížneho.

16. Zlý duch často berie na seba podobu anjela svetla a potom nás mýli svojimi preludmi. Nech sa ich všetci horlivo chránia a snažia sa nájsť spôsob, ako ich rozoznávať a premáhať. Skúsenosťou sa zistilo, že v takomto prípade je najpohotovejším a najistejším liekom zdôveriť sa čím skôr tým, ktorých na to určil Boh. Keď teda niekto zbadá, že ho prenasledujú nejaké klamné predstavy alebo prílišná úzkostlivosť a pokušenie, nech to čím skôr oznámi predstavenému alebo direktorovi na to určenému, aby sa mohol nájsť vhodný liek. Nech ho potom každý prijme ako z rúk Božích, nech s ním súhlasí a so všetkou dôverou a úctou ho používa. Nech sa ale predovšetkým chráni, aby nikomu z našich ani cudzích neprezradil žiadnym spôsobom, lebo ako učí skúsenosť, takýmto vyjavením sa zlo ešte zväčší a aj druhí sa ním nakazia, ba aj celá Spoločnosť by mohla napokon utrpieť veľkú škodu.

17. Boh dal všetkým prikázanie lásky k blížnemu.  Preto aj my, ako údy tajomného tela, si máme navzájom pomáhať. Keď niekto spozoruje, že druhý je trápený ťažkým pokušením alebo upadol do zjavnej chyby, nech sa v duchu lásky čo najskôr vhodným spôsobom postará, aby predstavený mohol proti týmto dvom zlám oprávnene a včas poskytnúť účinný liek. A v snahe o väčší pokrok v cnosti, nech to každý pokladá za správne a rád to prijme, keď niekto v duchu lásky upozorní predstaveného na jeho chyby, ktoré zbadal mimo spovede.

18. Náš Pán prišiel na svet, aby znovu vybudoval kráľovstvo svojho Otca nad dušami a vytrhol ich z moci diabla, ktorý ich úlisne zviedol nezriadenou žiadostivosťou po bohatstve, sláve a rozkoši. Náš láskavý Spasiteľ uznal preto za správne zápasiť so svojím protivníkom práve opačnými zbraňami: chudobou, čistotou, poslušnosťou, ako to aj sám až do smrti uskutočňoval. Malá Misijná spoločnosť tiež uznáva, že nemožno použiť mocnejšie a lepšie zbrane než tie, ktoré použila sama večná Múdrosť s takým šťastným a požehnaným výsledkom. Preto nech každý verne a nastálo zachováva chudobu, čistotu a poslušnosť v duchu nášho povolania. Aby však každý mohol istejšie a ľahšie a tiež s väčšou zásluhou zotrvať až do smrti v zachovávaní cností, nech sa usiluje čo najvernejšie v Pánovi plniť všetko, čo o tom nariaďujú nasledujúce kapitoly.

Kapitola III. – O chudobe

1. Kristus, opravdivý Pán všetkých majetkov, si tak zamiloval chudobu, že nemal ani kde hlavu skloniť. Apoštolov a učeníkov, ktorí s ním pracovali v misijnom poslaní, postavil na podobný stupeň chudoby, aby nemali nič vlastné a aby takto oslobodení, lepšie a ľahšie premáhali žiadostivosť po bohatstve, ktorá ničí takmer celý svet. Nech sa teda každý usiluje podľa svojich slabých síl nasledovať ho v tejto cnosti, pevne presvedčený, že ona bude tou nedobytnou hradbou, ktorá s Božou milosťou navždy zachová Spoločnosť.

2. Naše misijné práce, ktoré máme vykonávať zadarmo, nám nedovoľujú cvičiť chudobu v celom jej rozsahu. Budeme sa však snažiť zachovať ju v Pánovi aspoň túžbou a nakoľko budeme stačiť aj skutkom a to predovšetkým podľa nasledujúcich predpisov.

3. Každý člen našej Spoločnosti nech si uvedomuje, že podľa príkladu prvých kresťanov máme všetko spoločné. Predstavení rozdelia každému, čo potrebuje: stravu, šaty, knihy, nábytok atď. Chudobu sme si zamilovali, nesmieme teda konať proti nej. Preto nikto nesmie, bez dovolenia predstaveného, voľne nakladať s majetkom Spoločnosti ani z neho rozdávať.

4. Nikto nesmie mať nič, o čom nevie alebo čo nedovolil predstavený, ani čo by nebol ochotný odovzdať na jeho rozkaz alebo pokyn.

5. Nikto nesmie používať žiadnu vec ako svoju vlastnú. Bez dovolenia predstaveného nech nikto nič nedaruje, neprijíma, nepožičiava, ale ani odnikadiaľ nepýta.

6. Nikto nesmie vziať, čo bolo dané do používania iným alebo odložené v spoločných veciach, alebo opustené – ani knihy. Rovnako nikto nesmie dať inému bez súhlasu predstaveného, čo sám dostal do používania, ani to nesmie nechať svojou nedbalosťou zni&##269;iť alebo poškodiť.

7. Nikto nesmie vyhľadávať zbytočné alebo nápadné veci. V potrebných veciach a v túžbe po nich nech sa však každý zariadi tak, aby jeho strava, izba a lôžko boli ako u chudobných. A nech je ochotný v týchto a v ďalších veciach pocítiť účinky chudoby, ba nech je rád, keď sa mu dostane všetko to najhoršie v dome.

8. Aby sme sa vyhli aj tomu najmenšiemu zdaniu vlastníctva, nebudeme zamykať svoje izby, aby sa nedali zvonku otvoriť. Bez výslovného dovolenia predstaveného nesmieme mať v izbe žiadnu schránku alebo niečo podobné zamknuté zvláštnym kľúčom.

9. Pri odchode z jedného domu do druhého, nech si nikto nič so sebou neberie bez dovolenia predstaveného.

10. Cnosť chudoby možno porušiť aj nezriadenou žiadostivosťou po hmotných veciach. Preto nech sa každý starostlivo chráni, aby toto zlo nevniklo do jeho srdca s túžbou po cirkevných úradoch ani pod zámienkou duchovného dobra. Nikto teda nesmie pod nijakou zámienkou túžiť po žiadnom benefíciu ani po cirkevnej hodnosti.

Kapitola IV. – O čistote

1. Náš Spasiteľ si veľmi vážil čistotu a vrúcne si žiadal vštepiť  ju do ľudských sŕdc. Zjavne to naznačil tým, že sa chcel narodiť z neporušenej panny pôsobením Ducha Svätého mimo prirodzeného zákona. Opačná neresť sa mu však veľmi protivila. Dovolil síce, aby mu neprávom pripisovali tie najohavnejšie zločiny, takže bol, ako si to sám prial, potupením nasýtený, nikde sa však nedočítame, že by ho jeho najúhlavnejší nepriatelia boli z nemravnosti čo i len upodozrievali. Preto je veľmi dôležité, aby sa Spoločnosť obzvlášť túžobne oduševňovala za nadobudnutie cnosti čistoty a vždy a všade dokazovala, ako si ju vysoko cení. Musí nám na tom záležať o to viac, pretože naše práce nás skoro ustavične vedú do styku so svetskými osobami oboch pohlaví. Preto nech sa každý usiluje koľko len vládze, vynaložiť všetku starostlivosť, úsilie a bedlivosť, aby si zachoval čistotu tela i duše neporušenú.

2. S pomocou Božou to dosiahneme, keď budeme čo najbedlivejšie strážiť svoje vonkajšie a vnútorné zmysly. Rozhovor so ženami nech nikto nevedie osamote na nevhodnom mieste a v nevhodnom čase. Keď sa s nimi zhovára alebo im píše, nech sa úplne vyhýba výrazom aj keď úctivým, v ktorých by sa odrážala nežná náklonnosť voči nim. Keď ich spovedá, alebo keď sa s nimi zhovára mimo spovede, nech zachová odstup a nespolieha sa príliš na svoju cnosť čistoty.

3. Nemiernosť je matkou a živiteľkou nečistoty. Preto nech sa každý mierni v jedle a nakoľko je to možné, nech požíva len obyčajné jedlá a víno značne zriedené vodou.

4. Nech sú okrem toho všetci presvedčení, že misionárom nestačí dosiahnuť iba vyšší stupeň tejto cnosti. Vyžaduje to, aby všetkými silami prekazili, ak sa to dá, aby nikto ani najmenej nemohol našich podozrievať z opačnej neresti. Takéto podozrenie, hoc aj celkom nespravodlivé, by škodilo Spoločnosti a jej duchovným úlohám viac ako iné falošné previnenie, ktoré nám pripisujú, a preto by sme z našich misijných prác dosiahli málo alebo vôbec žiadne ovocie. Aby sme sa tomuto zlu vyhli alebo ho napravili, musíme použiť všetky možné prostriedky, a to nielen bežné, ale keď treba aj mimoriadne, ako napr. upustiť od niektorých dovolených, ba i dobrých a svätých podujatí, keby podľa úsudku predstaveného alebo direktora takého podujatia budili obavu takého podozrenia.

5. Lenivosť je macochou cností, no najmä čistoty. Preto nech sa každý vyhýba lenivosti tak, aby bol vždy zamestnaný niečím užitočným.

Kapitola V. – O poslušnosti

1. Náš Pán Ježiš Kristus nás učil poslušnosti slovom i príkladom. Bol poddaný preblahoslavenej Panne, sv. Jozefovi a aj iným vyššie postaveným osobám, dobrým rovnako ako nehodným. Preto z úcty k tejto poslušnosti aj my chceme verne poslúchať všetkých svojich predstavených, vidieť ich v Pánovi a Pána vidieť v nich. Predovšetkým verne a úprimne ctíme a poslúchajme nášho Svätého Otca – pápeža. Poslúchajme tiež ponížene a vytrvalo v zmysle nášho poslania svojich najdôstojnejších otcov biskupov, v diecézach, v ktorých je zriadená naša Spoločnosť. Vo farských kostoloch nič nezačínajme bez súhlasu farárov.

2. Generálneho predstaveného poslúchajme všetci a každý jeden ochotne, s radosťou a vytrvalo vo všetkom, čo nie je zjavne hriešne. V oddanej poslušnosti podriaďme svoj úsudok i vôľu nielen jeho prejavenej vôli, ale aj jeho úmyslom. Buďme si istí, že čo on nariaďuje, je vždy dokonalejšie. Jeho rozhodnutiu sa zverme ako pilník rukám remeselníka.

3. Tak isto poslúchajme aj ostatných predstavených, miestnych i provinciálnych a ich pomocníkov v úrade. Nech sa tiež každý snaží poslúchať na hlas zvonca ako na hlas Kristov a na jeho prvé znamenie nech zanechá aj nedokončené písmeno.

4. Kvôli ľahšiemu a rýchlejšiemu pokroku v cnosti poslušnosti nech sa Spoločnosť snaží zachovať v platnosti pekný zvyk: nič nežiadať a nič neodmietať. Keby však niekto videl, že mu niečo škodí alebo že niečo potrebuje, nech si to premyslí pred Pánom, či to má oznámiť predstavenému alebo nie, ale potom nech sa zachová ľahostajným voči budúcej odpovedi. S touto vyrovnanosťou nech sa prednesie vec predstavenému. A bude mať istotu, že vo vôli predstaveného sa mu prejaví vôľa Božia. Keď ju takto spoznal, nech sa ihneď uspokojí.

5. V ustálený deň a hodinu v týždni nech sa všetci zídu na určené miesto, aby si vypočuli upozornenia od predstaveného, týkajúce sa domáceho poriadku a aby mu oznámili svoje pripomienky.

6. Nech nikto nedáva druhým rozkazy, ani nech nikoho nekarhá, keď ho tým predstavený nepoveril, alebo keď ho k tomu nevedie úradná povinnosť.

7. Keď niekto u jedného predstaveného dostal zamietavú odpoveď, nesmie sa v tej istej veci domáhať dovolenia u druhého predstaveného, ak mu súčasne neoznámi aj zamietnutie a jeho dôvod.

8. Nikto sa nesmie prestať starať o to, čo mu bolo zverené. Keby mu v tom však bránila neočakávaná povinnosť, má to včas oznámiť niektorému z predstavených, aby na jeho miesto určil, ak je to potrebné, druhého.

9. Nikto sa nesmie miešať do povinností alebo úradu druhého. Keď ho však požiada niekto z nižšie postavených, aby mu na chvíľu pomohol, nech to urobí rád, keď môže. Keby to však malo trvať dlhšie, nech si najprv vyžiada povolenie predstaveného.

10. Nech nikto nevstupuje bez dovolenia predstaveného na miesto určené pre iný úrad. V nutných prípadoch však stačí dovolenie toho, kto je na tomto mieste nadriadený.

11. Aby sme sa vyhli mnohým nemalým nepríjemnostiam, nech nikto nepíše, neposiela a ani neotvára listy bez dovolenia predstaveného. Jemu nech každý odovzdá nepísané listy, aby ich poslal alebo zadržal podľa svojho rozhodnutia.

12. A aby poslušnosť prospievala aj telesnému zdraviu, nech bez dovolenia predstaveného nikto nepije a neje mimo obvyklého času.

13. Nikto nesmie vstúpiť do izby druhého bez všeobecného alebo zvláštneho povolenia predstaveného. Nesmie ani otvoriť, pokým mu nezavolá: „voľno.“ Kým sú spolu, dvere musia byť otvorené.

14. Do svojej izby nikto nesmie priviesť iných, najmä nie svetských, ak nemá dovolenie od svojho predstaveného.

15. Bez výslovného schválenia a dovolenia generálneho predstaveného nikto nesmie napísať alebo preložiť z jednej reči do inej, prípadne vydať nejakú knihu.

16. Z našich bratov, ktorí zastávajú úlohu Marty, nikto nesmie túžiť po štúdiu latinskej reči a ani po kňazskom stave. Keď niekto pocíti takúto túžbu, nech sa ju usiluje ihneď potlačiť ako pochádzajúcu od zlého ducha, ktorý ho chce zničiť prehnaným sebavedomím pod zámienkou horlivosti za duše. Bez výslovného dovolenia generálneho predstaveného nech sa neučia ani čítať ani písať…

Tento článok Všeobecných pravidiel bol v roku 1954 nahradený článkom „21“ z nových Konštitúcií. Z našich bratov nech nikto netúži po kňazskom stave. Ale nech sú si naši milí bratia vedomí, že aj keď nemajú kňazskú hodnosť, tvoria s kňazmi jedno telo, totiž Spoločnosť, v ktorej sú podľa výroku nášho svätého Vincenta „drahocennými údmi.“

Kapitola VI. – O chorých

1. Kristovým osobitným záujmom bolo starať sa o chorých, zvlášť chudobných a navštevovať ich. Tento skutok aj najčastejšie odporúčal všetkým, ktorých posielal do svojej vinice. Aj Spoločnosť si chce osvojiť túto starostlivosť. Chce chorých navštevovať a  pomáhať im so súhlasom predstavených nielen doma, ale aj von. Chce im v rámci svojich možností poskytovať duchovnú i hmotnú podporu, a to najmä na misiách. Rovnako chce veľmi dbať o zakladanie Spolkov kresťanskej lásky a udržovať s nimi kontakty.

2. Kedykoľvek naši navštívia doma alebo von nejakého chorého, nech v ňom nevidia iba človeka, ale samého Krista, ako to on sám tvrdí, že to jemu preukazujeme takú službu. Nech sa tam každý správa skromne, hovorí tichšie a jeho reč nech chorému prináša radosť a útechu a ostatným prítomným povzbudenie.

3. Naši chorí si musia uvedomovať, že nie sú v izbe pre chorých a na posteli len preto, aby sa liečili a vyzdraveli. Ich príklad má akoby z kazateľnice hlásať náuku o kresťanskom, cnostnom živote, najmä o trpezlivosti a odovzdanosti do vôle Božej. A majú sa stať ľúbeznou Kristovou vôňou všetkým, ktorí ich navštevujú alebo ošetrujú. Takto sa sila ich cnosti stane v slabosti dokonalou. Je veľmi potrebné, aby chorí spomedzi cností najviac vynikali v poslušnosti. Nech preto verne poslúchajú svojich duchovných i telesných lekárov, ošetrovateľa a ostatných pomocníkov.

4. Kvôli tomu, aby sa starostlivosť o chorých nezneužívala, nech sa každý, kto sa cíti zle, ohlási najprv predstavenému alebo tomu, kto má na starosti chorých alebo ošetrovateľovi. Lieky si môžeme vziať len so schválením predstaveného alebo si zavolať nášho lekára, alebo sa poradiť u druhého.

Kapitola VII. – O skromnosti

1. Kristova tvár, správanie i slová vyžarovali veľkú skromnosť, ktorá vábila tisíce ľudí k nemu hlboko do púšte. Tam sa sýtili pohľadom naňho a počúvali z jeho úst slová večného života, takže pritom zabudli aj na potrebný pokrm a nápoj. Aj misionári si musia osvojiť túto milú cnosť nášho Učiteľa, pretože vo svojom povolaní veľmi často prichádzajú do styku s blížnym. Musia sa vždy obávať, že zlým príkladom i tej najmenšej neskromnosti by zničili to, čo v Pánovi vystavali svojou prácou a službou. Preto nech všetci svedomite zachovávajú to, čo sv. Pavol odporúčal prvým kresťanom: „Vaša skromnosť nech je známa všetkým ľuďom.“ Aby to mohli uskutočniť, nech sa vytrvalo snažia zachovávať zvláštne pravidlá skromnosti, predpísané v Spoločnosti i v seminárnych pravidlách, ako aj nasledujúce.

2. Nech sa predovšetkým chránia neskromného obzerania zvlášť v kostole, pri stolovaní a na verejnosti a nech dbajú, aby v ich pohyboch nebolo nič nevážne alebo chlapčenské a vo vystupovaní nič strojené alebo svetácke.

3. Nech sa všetci chránia navzájom sa dotýkať hoci aj zo žartu. Dotýkať sa smú, iba keď sa patrí objatím prejaviť si bratskú lásku alebo sa pozdraviť, keď niekto odcestuje alebo sa vracia, alebo keď je niekto prijatý do Spoločnosti.

4. Nech každý dbá o čistotnosť zvlášť v odeve, ale tiež nech sa úplne vyvaruje prehnanej parádnosti a strojenosti.

5. Svoje chudobné a skutočne skromné veci v izbe nech si každý udržuje v čistote a poriadku. Nech si každý tretí deň vymetie izbu, ráno pri vstávaní slušne upraví lôžko, iba ak by pre jeho chorobu alebo zaneprázdnenosť predstavený nato určil niekoho iného.

6. Z izby nech každý vychádza slušne oblečený.

7. Aby sme sa ľahšie a pohotovejšie zachovali skromnými pred ľuďmi, každý osobne, a to aj keď je sám v izbe, sa musí snažiť byť skromným a pamätať pritom na Božiu prítomnosť. No najmä nech nespí bez nočného úboru alebo nedostatočne prikrytý.

Kapitola VIII. – O našom vzájomnom styku

1. Keď si náš Spasiteľ Kristus zhromaždil apoštolov a učeníkov, dal im zároveň aj niektoré predpisy spoločného života; napríklad, aby sa navzájom milovali, jeden druhému umývali nohy; keď má niekto niečo proti druhému, aby sa čím skôr zmieril so svojím bratom; aby sa po dvoch vydávali na cesty, a napokon, kto by chcel byť medzi nimi väčší, aby sa stal menším; a iné podobné. Naša malá Spoločnosť chce kráčať v Kristových stopách a v stopách jeho učeníkov. Musí preto aj ona mať nasledovné pravidlá, týkajúce sa dobrého spolunažívania a spoločných rozhovorov. Nech sa ich každý usiluje podľa svojich síl zachovávať.

2. Aby medzi nami vždy bola a všemožne sa udržala bratská láska a svätá jednota, nech sa všetci veľmi úctivo správajú jeden k druhému a nažívajú medzi sebou ako úprimní priatelia.

3. Predstaveným nech všetci prejavujú patričnú úctu a nech pred nimi ostanú s odkrytou hlavou. Keď sa k nim predstavení prihovoria, nech ich neprerušujú, alebo čo by bolo ešte horšie, nech im neprotirečia. Rovnako nech si všetci odkryjú hlavu pred kňazmi a seminaristi a scholastici pred svojimi direktormi a profesormi. Aj kňazi si majú v Pánovi navzájom prejavovať úctu. A aby sme sa zbytočne pri stole neobzerali a nerušili, hlavu si tam odkryjeme len pred predstaveným alebo pred významnejším hosťom.

4. Podľa svedectva Písma – Všetko má svoj čas, aj rozprávanie aj mlčanie. Tam, kde je veľa rečí, nezaobíde sa to bez hriechu. Dávna skúsenosť však potvrdzuje, že sotva niektorá Bohu zasvätená spoločnosť by mohla dlho vytrvať v dobrom, ak sa v nej nepredpíše nejaká miera rozprávania a ak si nevezme do programu mlčanie. A tak sa u nás musí okrem času rekreácie zachovávať mlčanie. Nech nikto mimo tohto času bez potreby nehovorí, iba ak príležitostne niekoľkými slovami a tichším hlasom, najmä v kostole, sakristii, v spálni a jedálni, predovšetkým počas stolovania. Keď niekomu zo spolu stolujúcich niečo chýba, nech na to jeho sused upozorní obsluhujúceho jedným slovkom, ak sa to nedá posunkom alebo iným znamením. Keď však rozprávame, hoci aj v čase spoločného rozhovoru, chráňme sa hovoriť príliš prudko alebo silným hlasom, pretože by sa na tom ani naši, ani cudzí nepovzbudili.

5. Bez dovolenia predstaveného nech nikto z našich nezačína rozhovor so seminaristami alebo bohoslovcami, ani s ostatnými, hoc aj kňazmi, ak ešte neuplynuli dva roky po absolvovaní seminára. Pri stretnutí ich však pozdravíme jedným slovkom, ako to od nás vyžaduje láska.

6. Pre účinnejšie zachovanie ticha nech sa každý vynasnaží podľa možnosti nerobiť hrmot, keď sa zdržuje v izbe alebo kráča chodbou, najmä v noci a keď otvára alebo zatvára dvere.

7. V každodennom styku a pri rekreáciách spojme skromnosť s veselosťou, a keď je to možné, pridajme k príjemným veciam užitočné a všetkým svieťme svojím príkladom. To sa nám podarí tým skôr, ak sa naše reči budú zameriavať najviac na to, čo privádza k nábožnosti alebo k vedomostiam, aké potrebujú misionári.

8. Dajme si záležať a navzájom sa povzbudzujme, aby ústrednou témou našich spoločných rozhovorov a takých, ktoré sú za istých okolností dovolené, boli zväčša myšlienky, ktoré napomáhajú láske k povolaniu a v snahe po vlastnej dokonalosti. Raz odporúčajme nejakú cnosť, ako nábožnosť, umŕtvovanie, poslušnosť alebo poníženosť, inokedy zasa pokorne a láskavo obhajujme ich hodnoty oproti tým, ktorí o nich nehovoria správne. Keď sa však niektorá z tých cností protiví nášmu zmýšľaniu, zdôveríme sa s tým iba predstavenému alebo direktorovi, no starostlivo sa vyvarujme, aby sme to prejavili pred niekým ani verejne, ani dôverne.

9. Veľmi bedlivo sa v rozhovoroch vyhýbajme každej neústupčivosti a hádke, hoc by to bolo iba pre pobavenie. V Pánovi sa podľa možnosti usilujme ešte aj mienke iných dávať prednosť vo všetkom, čo nie je zakázané. A keď je niekto o predmete rozhovoru inej mienky, nech vysloví svoje dôvody skromne a v duchu poníženosti. Najmä však nech sa všetci chránia, aby sa počas rozhovoru neukazovali, že im niečo ťažko padlo alebo trpko, alebo že ich niekto urazil, ale aby ani sami neurážali ani slovom, ani skutkom, ani nijakým spôsobom.

10. Nech si všetci pokladajú za svätú povinnosť zachovať tajomstvo, nielen čo sa týka spovede a duchovného vedenia, ale aj čo sa stane a povie pri kapitule ohľadom obvinení a pokút. A tak isto aj o tom, o čom vieme, že je zakázané prezradiť predstaveným alebo samotnou povahou vecí.

11. Nech sa nikto ani nepatrne nedotkne dobrého mena iných, najmä predstavených a nech proti nim nešomre, nech neodsudzuje nič, čo sa stane alebo povie v našej alebo v iných Spoločnostiach.

12. Nech sa nikto všetečne nevyzvedá ani nech s inými nerozpráva o spravovaní domu. Nech sa ani priamo ani nepriamo nevysloví proti všeobecným pravidlám, čiže Konštitúciám, ani proti nábožným zvyklostiam Spoločnosti.

13. Nech sa nikto nesťažuje na stravu, odev a lôžko. Nech o tom s nikým nehovorí, ak na to nie je poverený svojím úradom.

14. Nech nikto nerozpráva zle o iných národoch a provinciách, pretože z toho vznikajú nemalé škody.

15. Kristus odmietol byť rozhodcom medzi nesvornými bratmi a nechcel rozhodovať ani o práve panovníkov, ale vždy hlásal len jedno: aby sa dávalo cisárovi, čo je cisárovo atď. Preto nedávajme najavo, že sa prikláňame k tej alebo onej strane, keď medzi kresťanskými panovníkmi vzniknú politické napätia alebo vojny.

16. Každý nech je ďaleko od rozhovorov o vnútroštátnych a medzinárodných, ako aj o ostatných politických záležitostiach, najmä o vojne, o súčasných sporoch štátnikov a iných politických smeroch. A nech sa o tom podľa možnosti ani nič nepíše.

Kapitola IX. – O styku s inými

1. Keď náš Spasiteľ odovzdal svojim apoštolom a učeníkom pravidlá o ich vzájomnom styku, pripojil aj niektoré príkazy, ako sa majú správať voči blížnym, voči zákonníkom a farizejom i voči vladárom, keď ich budú vláčiť po svojich synagógach a súdoch alebo  keď ich pozvú na hostinu a rôzne iné. A tak sa patrí, aby sme aj my mali podľa tohto príkladu nejaké pravidlá o styku s inými ľuďmi. Snažme sa ich teda verne zachovávať.

2. Svojím povolaním sme viazaní k častému styku so svetskými ľuďmi a to najmä na misiách. Pôjdeme však k nim, len keď nás zavolá poslušnosť alebo povinnosť. Pritom chceme mať na pamäti výrok Pánov: „Vy ste svetlo sveta." Len tak budeme podobní svetlu slnka, ktoré svieti a zohrieva a nezmenší svoj jas ani vtedy, keď prechádza cez znečistené ovzdušie.

3. Nech sa všetci pozorne chránia zapletať sa do sporných otázok svetských ľudí, vymáhať testamentárne odkazy, zaoberať sa obchodnými a manželskými alebo podobnými svetskými záležitosťami majúc na mysli odporúčanie apoštola: „Ani jeden Boží bojovník nemieša sa do svetských záležitostí."

4. Bez dovolenia predstaveného nech nikto nepreberá starosť o nejaké diela hoci aj posvätného rázu, taktiež nech nesľubuje pomoc k ich vykonávaniu a nech sa ani neukazuje k tomu náklonný.

5. Bez dovolenia predstaveného nech sa nikto doma nerozpráva so svetskými ani nech k tomu nikoho z našich nevolá.

6. Bez dovolenia predstaveného nech nikto nepozýva svetských ľudí k stolovaniu.

7. Bez dovolenia predstaveného nech nikto nedonáša od svetských nikomu z našich odkazy, listy ani nič iné. A tak isto svetským od nikoho z našich.

8. Bez výslovného dovolenia generálneho alebo provinciálneho predstaveného nech nikto nedá cudzím do rúk naše Pravidlá, čiže Stanovy. Všeobecné pravidlá však možno s dovolením miestneho predstaveného ukázať tým, čo vstupujú či už počas duchovných cvičení alebo aj prv, ak to on v Pánovi uzná za potrebné.

9. Nech nikto ľahkomyseľne a zbytočne nerozpráva so svetskými o tom, čo sa stalo v dome alebo sa má stať a nech s nimi nerozpráva ani o takých veciach, o ktorých nie je dovolené hovoriť ani medzi nami, najmä o záležitostiach štátu alebo vlády.

10. Keď má niekto dovolenie ísť k svetským ľuďom, nech s nimi rozpráva len o potrebných veciach a o tom, čo prospeje im alebo jemu – alebo spoločnej spáse a povzbudeniu. Nech s nimi rozpráva vážne, úctivo a skromne, ako sa sluší na osoby, miesto a čas.

11. Z domu môže vyjsť niekto len kedy, ako a s kým mu dovolí predstavený. On mu určí aj spoločníka, ak už na tú úlohu nepoveril niekoho iného. Tento spoločník nech dáva svojmu spolubratovi prednosť a hlavné slovo.

12. Keď niekto žiada od predstaveného dovolenie niekam ísť, nech zároveň podá vysvetlenie, kam a kvôli čomu tam chce ísť. A keď príde domov, nech hneď povie, čo robil.

13. Každý bude vchádzať a vychádzať len cez riadny vchod domu, ibaže by ho od toho oslobodzovala nutnosť alebo dovolenie predstaveného.

14. Tí, čo odchádzajú z domu, a to aj takí, čo majú dovolenie vychádzať a vracať sa zadnou bránou alebo cez kostol, nech priložia k svojmu menu značku – oznam a o termíne svojho návratu upovedomia vrátnika, aby mohol informovať tých, čo sa na nich budú spytovať. Nech neodchádzajú pred svitaním a domov nech sa vrátia pred zotmením. Pri návrate nech hneď odložia značku – oznam pri svojom mene.

15. Bez dovolenia predstaveného nech nikto neje mimo domu, iba keď je na cestách.

16. Kto pri cestovaní prechádza mestom, kde je dom Spoločnosti, nech sa ubytuje iba v ňom a nech sa počas celého svojho pobytu podriadi poslušnosťou tamojšiemu predstavenému. Nech tam nič nepodniká bez jeho rady a úpravy. To isté nech zachová aj ten, čo si tam prišiel vybaviť nejaké povinnosti.

Kapitola X. – O duchovných cvičeniach spoločnosti

1. Kristus Pán a jeho učeníci mali svoje nábožné cvičenia, ako napr. ísť v určité dni do chrámu, občas sa utiahnuť do samoty, venovať sa modlitbe a iné podobné. Je len samozrejmé, že aj táto malá Spoločnosť bude mať svoje duchovné cvičenia. Ich plneniu sa venuje čo najsvedomitejšie a dáva im prednosť pred ostatnými, pokým v tom nebráni nutnosť alebo poslušnosť. Ony potom účinnejšie prispejú k skutočnému zachovávaniu ostatných pravidiel a konštitúcií ako i k vlastnému zdokonaleniu.

2. Podľa Buly o zriadení našej Spoločnosti máme zvlášť uctievať nevýslovné tajomstvá Najsvätejšej Trojice a Vtelenia. Snažme sa to splniť čo najvernejšie a ak možno pri každej príležitosti. Predovšetkým však dbajme na tieto tri veci:

  1. vzbudzovať si často vrúcne úkony viery a nábožnosti voči týmto tajomstvám,
  2. obetovať každodenne na ich oslavu nejaké modlitby a dobré skutky a najmä ich sviatky osláviť slávnostne a čím nábožnejšie,
  3. venovať pozornosť, aby sme poučovaním a svojím príkladom vštepili do sŕdc ľudí ich poznanie, úctu a slávenie.

3. Najlepší spôsob dobrého uctievania týchto tajomstiev je náležité slávenie a dobré prijímanie presvätej Eucharistie, či sa na ňu pozeráme ako na sviatosť alebo na obetu. Ona je totiž súhrnom všetkých tajomstiev viery, bezprostredne posväcuje a napokon privedie k sláve duše tých, čo ju hodne prijímajú a dôstojne obetujú. V nej sa zároveň vzdáva najvyššia sláva Trojjedinému Bohu a vtelenému Slovu. Preto sa nám viac ako všetko ostatné odporúča, aby sme voči tejto sviatosti i obeti preukazovali náležitú úctu. Ba vynaložíme všetku horlivosť srdca, aby jej všetci takto vzdávali úctu a poklonu. A preto, nakoľko je to v našej moci, zabráňme každému neúctivému počínaniu alebo reči proti Sviatosti a bez prestania budeme poučovať iných, čo majú veriť o tomto tajomstve a ako ho majú uctievať.

4. Spomínaná bula nám ďalej výslovne odporúča preukazovať zvláštnu úctu preblahoslavenej Panne Márii, k čomu sme zaviazaní aj ináč a z mnohých dôvodov. A tak sa všetci do jedného s Božou pomocou vynasnažíme uskutočňovať to tým, že budeme:

  1. prejavovať zvláštnu úctu voči najvznešenejšej Matke Kristovej a našej,
  2. nasledovať jej cnosti, najmä poníženosť a čistotu,
  3. v každej príležitosti a možnosti horlivo povzbudzovať iných, aby jej vždy preukazovali vynikajúcu a dôstojnú službu.

5. Veľmi svedomite sa modlime cirkevné hodinky podľa rímskeho obradu a spoločne, a to aj v misiách, avšak slabším hlasom a bez spevu, aby sme sa mohli ľahšie venovať službe blížnemu. Výnimku tvoria tie domy, kde sme fundáciami alebo kvôli ordinandom, poriadkom diecéznych seminárov, alebo inými podobnými záväznosťami, zaviazaní ku gregoriánskemu spevu. Všade a vždy, keď sa modlíme cirkevné hodinky, dbajme o náležitú úctu, pozornosť a nábožnosť v presvedčení, že chválime Boha, a teda zastávame úlohu anjelov.

6. Prvoradou úlohou na našich misiách je povzbudzovať iných k dobrému a častému prijímaniu sviatosti pokánia a Eucharistie. O to viac sa patrí, aby sme ľuďom sami svietili príkladom, ba ďaleko ich prevyšovali. Snažme sa, aby sme to čo najdokonalejšie uskutočnili. Kvôli poriadku nech sa kňazi spovedajú dvakrát alebo aspoň raz za týždeň u niektorého určeného spovedníka, a nie u iného bez dovolenia predstaveného. A nech denne, ak niet prekážky, slúžia svätú omšu. Ostatní, čo nie sú kňazmi, nech sa spovedajú každú sobotu a pred väčšími sviatkami u niektorého zo spomenutých spovedníkov, ak predstavený neurčil iného. Nech pristupujú k svätému prijímaniu podľa rady direktora každú nedeľu a v spomenuté sviatky a nech sa denne zúčastnia na svätej omši. Tento článok Všeobecných pravidiel bol v roku 1954 nahradený článkom 238 z nových Konštitúcií:

  1. Prvoradou úlohou na našich misiách je povzbudzovať iných k dobrému a častému prijímaniu sviatosti pokánia a Eucharistie. Tým skôr sa patrí, aby sme im v tom sami svietili príkladom. Snažme sa, aby sme to uskutočnili čo najdokonalejšie.
  2. Kvôli poriadku nech sa kňazi dvakrát alebo aspoň raz za týždeň očistia od svojich vín vo sviatosti pokánia a denne, ak niet prekážky, nech slúžia svätú omšu.
  3. Ostatní, čo nie sú kňazmi, nech sa spovedajú každú sobotu a pred väčšími sviatkami a po náležitej príprave nech prijímajú presväté Telo Kristovo, každodenne, a nech sa zúčastnia na svätej omši.

7. Kristus Pán okrem denných rozjímaní aj celé noci zotrval v modlitbe k Bohu. A aj keď ho v tom nedokážeme nasledovať, urobíme to však aspoň primerane našej slabosti. Preto nech sa všetci usilovne venujú denne hodinovému rozjímaniu a to spoločne ako je to zvykom v Spoločnosti a na mieste k tomu určenom.

8. Nech sa každý usiluje nenechať prejsť ani jeden deň, aby si niečo neprečítal z nejakej duchovnej knihy podľa potreby vlastnej duše v čase určenom predstaveným alebo direktorom. Kňazi a všetci klerici nech si ešte prečítajú jednu hlavu z Nového zákona a nech si ctia túto knihu ako pravidlo kresťanskej dokonalosti. Pre väčší úžitok si čítanie vykonajú kľačiačky a s odkrytou hlavou a aspoň na konci pridajú tri nasledujúce úkony:

  1. pokloniť sa pravdám v prečítanej hlave,
  2. snažiť sa vniknúť do toho istého ducha, v akom ich Kristus a svätí predniesli,
  3. urobiť si predsavzatie uskutočniť rady i príkazy a nasledovať príklady cností.

9. Aby sme jasnejšie poznali vlastné chyby a mohli ich s pomocou Božou napraviť a dosiahnuť väčšiu čistotu duše, všetci budeme denne vykonávať dvojaké spytovanie svedomia a síce partikulárne (zvláštne), v ktorom sa v krátkosti skúmame pri nadobúdaní niektorej cnosti alebo v odstránení chyby, potom všeobecné, kde sa krátko pred spaním skúmame cez jednotlivé úkony dňa.

10. Aby sme si uctili Kristovu samotu, najmä štyridsaťdňovú na púšti, všetci z nás, či kňazi alebo bratia, vykonajú pri vstupe do Spoločnosti duchovné cvičenia a generálnu spoveď z predošlého života u niektorého kňaza, ktorého určil predstavený. Po vstupe budú si vykonávať duchovné cvičenia s opakovanou spoveďou, avšak už len od poslednej a síce seminaristi každý šiesty mesiac a ostatní raz za rok.

11. Bez pomoci duchovného vedenia by sotva kto mohol pokročiť v cnostnom živote. Rovnako je nesmierne ťažké dosiahnuť primeranú dokonalosť pre toho, kto sa občas neporozpráva o svojom duchovnom stave so svojím duchovným vodcom. Preto každý z nás nech s úprimnou oddanosťou otvorí svoje svedomie podľa zvyku Spoločnosti predstavenému alebo inému ním určenému kňazovi, a to každý tretí mesiac, zvlášť pri duchovných cvičeniach, alebo keď to predstavený uzná za vhodné. Tento článok Všeobecných pravidiel bol v roku 1954 nahradený článkom 243 z nových Konštitúcií:

  1. Bez pomoci duchovného vedenia by sotva kto mohol pokročiť v cnostnom živote a tak isto je nesmierne ťažké dosiahnuť primeranú dokonalosť pre toho, kto sa občas neporozpráva o svojom duchovnom stave so svojím duchovným vodcom.
  2. Preto každý z nás nech s úprimnou oddanosťou otvorí svoje svedomie podľa zvyku Spoločnosti predstavenému alebo inému ním určenému, a to každý tretí mesiac, zvlášť pri duchovných cvičeniach.

12. Všetci nech sa svedomite a verne zúčastňujú na konferenciách o duchovných veciach. Majú byť aspoň raz za týždeň. Ich najčastejším predmetom nech je zapierame vlastnej vôle i úsudku, plnenie vôle Božej vo všetkom, bratské spoločenstvo, túžba po osobnej dokonalosti a pokrok v ostatných cnostiach, najmä tých, ktoré tvoria ducha Misijnej spoločnosti.

13. Krista chceme nasledovať aspoň trochu podľa našej slabosti aj v tom, že sa ponížil a chcel byť počítaný medzi hriešnikov. Nech sa preto každý pravidelne vyznáva v piatok pred ostatnými zo svojej viny predstavenému alebo tomu, kto ho zastupuje a to tak doma ako aj na misiách a nech každý s pokojnou mysľou prijme napomenutia a pokuty, ktoré dostane. Nech sa zachováva aj zbožná obyčaj prosiť pri kapitule, aby nás verejne upozornili na naše chyby, pričom sa má každý snažiť dať také napomenutie v duchu poníženosti a lásky.

14. Láska k pohŕdaniu sebou bude rásť ešte rýchlejšie a tým i viac pokročíme na ceste dokonalosti, keď sa budeme v Pánu usilovať trpezlivo prijímať všetky príležitosti k poníženiu kedykoľvek, aj mimo kapituly. Preto keď predstavený na konci rozjímania alebo konferencie o duchovných veciach niekoho vyvolá, aby ho upozornil na nejakú chybu, tento nech si ihneď kľakne, nech si bez slova s vďakou vypočuje v duchu poníženosti napomenutie, nech prijme uloženú pokutu a verne ju vykoná.

15. Sústavné práce misionárov síce nedovoľujú uložiť im nijaké pravidelné telesné sebazaprenia ani iné prísnosti, predsa však nech si ich každý čo najviac váži a v srdci nech je k nim stále naklonený, ba keď mu zdravie a vážne práce dovolia, môže ich aj konať podľa príkladu Krista a prvých kresťanov, ako aj mnohých, čo žijú vo svete preniknutí duchom kajúcnosti. Nikto sa však na to nemá podujať bez opýtania predstaveného alebo direktora, iba že by mu to bolo uložené pri spovedi.

16. Utrpeniu Kristovmu prejavíme úctu tým, že každý piatok pri večeri, ak nie sme na misiách alebo na cestách, sa každý uspokojí s jedným jedlom a to zeleninou alebo strukovinami.

17. V pondelok a v utorok po nedeli Quinquagesima sa budeme doma zdržiavať mäsa, aby sme si aspoň takýmto malým sebazaprením uctili Boha v čase, keď ho mnohí kresťania urážajú neviazanosťou a nestriedmosťou.

18. Každý nech presne zachová v Spoločnosti zaužívaný denný poriadok ako doma tak i na misiách, predovšetkým čas vstávania a odpočinku, rozjímania, modlitby breviára a stolovania.

19. Pri stole budeme mať duchovné čítania počas celého stolovania v každom našom dome ako aj na misiách, aby sa s telom posilňoval aj duch.

20. Nech sa zachovávajú aj iné chvályhodné zvyky Spoločnosti a to: pred odchodom z domu a po návrate ísť do kostola a pozdraviť Krista vo Sviatosti, poučovať chudobných, najmä žobrákov o viere, keď sa k tomu naskytne príležitosť, najmä pri cestovaní, pri vstupe do izby a pred odchodom pokľaknúť, prosiť Boha pred prácou o pomoc a po nej sa poďakovať.

21. Keby chcel niekto k nábožným cvičeniam, ktoré sú predpísané v týchto Pravidlách ešte nejaké pridať, nech to oznámi predstavenému alebo direktorovi a nech urobí len to, čo mu títo dovolili, aby snáď neplnil svoju alebo diablovu vôľu, keby si počínal ináč, a aby za trest pre svoju tvrdohlavosť alebo neposlušnosť nebol oklamaný zdanlivým dobrom a napokon, aby neutrpel nejakú škodu na svojej duši.

Kapitola XI. – O misiách a iných prácach spoločnosti pre blížneho

1. Náš Pán Ježiš Kristus dal svojim učeníkom úpravy, ako majú plniť svoje poslanie. Prikazoval im, aby prosili Pána žatvy, aby poslal robotníkov do svojej žatvy, určoval im, ku ktorým národom sa majú odobrať, čo majú na cestách zachovávať, do ktorých príbytkov vojsť, aby sa tam ubytovali, čo majú kázať, čo jesť a napokon, ako sa zachovať voči tým, čo by ich nechceli prijať. V ich stopách chceme aj my popri našej slabosti dôsledne zachovávať nasledujúce predpisy a smernice zaužívané v Spoločnosti, ktoré sa týkajú spôsobu a usporiadania našej činnosti na misiách a pri iných našich službách.

2. Nech sa každý usiluje pri každej príležitosti pomáhať blížnemu radou a povzbudzovať ho k dobrým skutkom. Nech si však nikto neberie na starosť vedenie niekoho, okrem prípadu, že je to na duchovných cvičeniach, na misiách a v tých domoch Spoločnosti, kde majú naši duchovnú správu, alebo pri iných príležitostiach, keď ich tým poverí predstavený. No ani vtedy nech nikto nikdy nedáva bez dovolenia a súhlasu predstaveného žiadne úpravy alebo životné pravidlá písomne.

3. Aby sa našim misionárom nemuselo právom vytknúť slovo apoštola: „Ako budú kázať, keď nie sú poslaní", nech nikto nekáže na verejnosti, ani nevysvetľuje pravdy viery, ak nemá schválenie od vizitátora a ak ho sám vizitátor alebo bezprostredný predstavený nepoveril. Na misiách zas môže direktor misií vymeniť na čas kazateľov a katechétov a nahradiť ich inými, ak to v Pánovi uzná za prospešné a ak by hrozilo nebezpečenstvo z omeškania, keby musel čakať na písomnú odpoveď od predstaveného. Musí však čo najskôr upovedomiť predstaveného o príčine tejto zmeny.

4. Nikto z našich nesmie spovedať ani našich ani druhých bez schválenia ordinára. Aby sa však vyhlo prípadnému zneužitiu, nech tí, čo majú takéto schválenie, nevykonávajú túto úlohu, kým ich vizitátor nevymenuje a kým ich sám vizitátor alebo miestny predstavený nepoverí. Tento článok Všeobecných pravidiel bol v roku 1954 nahradený článkami 129 a 130 z nových konštitúcií:

129 1. Kto má od generálneho predstaveného fakultu spovedať, môže dať rozhrešenie našim členom všade na svete.

2. Kto má túto fakultu od vizitátora, môže dať rozhrešenie spolubratom provincie všade na svete.

3. Kto má túto fakultu od miestneho predstaveného, môže dať rozhrešenie našim, ako aj iným, čo trvalo bývajú v tomto dome.

130 1. Delegovanú jurisdikciu spovedať každého, svetských i rehoľníkov, udeľuje svetským i rehoľným kňazom, a to aj exemptným, ordinár toho územia, kde sa spovedá.

2. V zmysle našich Konštitúcií však naši kňazi nepoužijú túto jurisdikciu bez dovolenia predstaveného, aspoň predpokladaného.

5. Tí čo idú na misie, nech si vždy vezmú so sebou aj poverenie najosvietenejších pánov biskupov, v tých diecézach, kde sa konajú misie a nech ho predložia pánom farárom alebo správcom kostolov. Po misiách ešte pred návratom domov, ak to naši páni biskupi uznajú za dobré, nech im zreferujú všetko, čo počas nich urobili. Nech sa však predtým obrátia na predstaveného, aby on určil osobu i spôsob tejto úlohy.

6. Pri nástupe a po ukončení misií nech si všetci prosia požehnanie od pánov farárov alebo v ich neprítomnosti od ich zástupcov a nech nič závažnejšieho nezačnú, kým im to prv neoznámia a tiež nech sa chránia podnikať niečo proti ich vôli.

7. Svätý Pavol je pre nás vzorom. Nechcel byť nikomu na ťarchu, ale vo dne i v noci vlastnými rukami zarábal na to, čo on sám a jeho spoločníci potrebovali. Ani my nebuďme nikomu počas misií na ťarchu. Všetky naše služby konajme zdarma a bez akejkoľvek odmeny alebo hmotnej podpory. Dovolené je však prijať poskytnuté bývanie a najpotrebnejšie zariadenie.

8. Isteže si každý má vrúcne priať a keď je to žiaduce aj ponížene prosiť, aby ho najmä počas misií poslali navštevovať chorých a urovnávať hnevy a spory. Nech sa však nikto nepodujíma na tieto skutky milosrdnej lásky bez dovolenia predstaveného, aby bola láska k blížnemu správne usmernená poslušnosťou.

9. Keď sa hovorí o problémoch svedomia zo spovede, musí sa zachovať veľká rozvážnosť a prísna obozretnosť, aby sa nikdy nedalo spoznať, o koho ide. A práve preto, aby sa vyhlo škodlivým následkom, nech sa každý najprv poradí s direktorom misií, či môže predniesť niektoré vážnejšie problémy svedomia, aké sa vyskytli počas spovede.

10. Názov misionár alebo misijný kňaz sme si neprivlastnili my sami, ale riadením Božej prozreteľnosti nám ho dal všeobecný hlas ľudu, a to jasne dokazuje, že misijné dielo nám má byť spomedzi všetkých úloh voči blížnemu prvoradým a najdôležitejším. Spoločnosť ho nesmie nikdy zanechať ani pod zámienkou iného, hoci aj užitočnejšieho dobrého diela. Nech sa teda každý na to zameria s celou láskou svojho srdca, aby bol ochotný ísť toľkokrát na misie, koľkokrát ho bude poslušnosť volať.

11. Duchovné vedenie rehoľníc by značne mohlo prekážať misijnej činnosti a ostatným úlohám nášho povolania. Preto nech sa každý chráni ich vedenia, nech k nim nechodí, ani u nich nekáže, a to ani počas misií, ak nemá na to výslovné poverenie aspoň od miestneho predstaveného. Naša Spoločnosť je síce poverená viesť Spoločnosť dcér kresťanskej lásky a Spolky „Panie kresťanskej lásky“ v zmysle ich vlastného zriadenia, avšak nech sa nikto z našich nevenuje ich vedeniu, ani k nim nechodí, ba ani sa nezhovára bez dovolenia patričného predstaveného.

12. Napokon nech každý berie do úvahy, že nesmieme zanedbávať pod zámienkou misií povinnosti nášho povolania, ktoré máme doma voči diecéznym duchovným, najmä voči klerikom pred vysviackou a seminaristom a tiež voči tým, ktorých máme viesť pri ich duchovných cvičeniach. Toto sa má robiť a tamto nezanedbávať. Veď sme skoro rovnako povinní v duchu nášho zriadenia vykonávať obe úlohy, kedykoľvek nás povolajú biskupi alebo predstavení, hoci misie sú prednejšie. Aj sama dávna skúsenosť potvrdzuje, že by sa sotva dalo na dlhšie zachovať ovocie misií – bez pomoci farárov. A práve na ich zdokonalenie účinne prispievajú spomínané služby. Nech sa teda každý ochotne poddáva Bohu plniť ich s čistým a svätým úmyslom. Bude to môcť uskutočniť tým lepšie a tým ľahšie, čím vernejšie sa bude snažiť zachovávať patričné pokyny našich predstavených.

Kapitola XII. – O niektorých prostriedkoch a pomôckach k dobrému a užitočnému vykonávaniu našich povinností

1. Na začiatku týchto Pravidiel, čiže Konštitúcií sa Spoločnosť rozhodla nasledovať Krista Pána v tom, čo robil a učil od počiatku. V poslednej kapitole sa musí podobne rozhodnúť nasledovať ho v tom, že to všetko robil dobre. Lebo keď aj robíme niečo dobré, je to skôr hodné trestu než odmeny, ak sa to nerobí dobre. Preto je vhodné pripojiť nasledovných pár zásad a prostriedkov pre dobré vykonanie spomenutých úloh. A naši misionári nech sa nimi usilovne riadia.

2. Nech sa každý snaží podľa svojich síl pri každej svojej práci, zvlášť však pri kázňach a iných povinnostiach Spoločnosti, oduševňovať sa tým najčistejším úmyslom zapáčiť sa jedine Bohu a nech ho častejšie obnovuje najmä na začiatku dôležitejších prác. Ale nech sa chráni predovšetkým toho, aby si pri tom nepripustil žiadnu túžbu zapáčiť sa ľuďom alebo mať vlastné uspokojenie, lebo to by zaiste mohlo poškvrniť a pokaziť aj ten najsvätejší úkon, ako to učí Kristus: „Ak je tvoje oko choré, celé tvoje telo bude vo tme."

3. Niekedy sa stane, ako hovorí Apoštol, že duchom sme síce začali, ale končíme telom. To sa stáva, keď našu činnosť sprevádza akási prázdna samoľúbosť, ktorou sa márnivo opájame, keď sa nám s pochvalou ľudí podarila, alebo keď naša činnosť mala menej šťastný výsledok a my si pripadáme tak ubolení a nemožní, že nás nič nevie uspokojiť. Chráňme sa preto, so všetkou starostlivosťou a pozornosťou, aby sme sa ani v jednom neprevinili. Prvej chybe sa vyhneme, keď budeme mať pred očami pravdu, že všetka sláva patrí Bohu a nám len zahanbenie. Ďalej sa musíme veľmi obávať, že keď sa márnivo kocháme v ľudských pochvalách, aby sme nemuseli počuť tieto Kristove slová: „Veru, hovorím vám, dostali ste už svoju odmenu." Liekom proti druhej chybe je hľadať záchranu v opravdivej poníženosti a v opovrhovaní sebou, čo v tomto prípade od nás vyžaduje Boh. Potom si dôkladne uvážiť, že z takých protivenstiev, keď ich trpezlivo znášame, veľmi často vyrastá väčšia sláva Božieho mena a väčšie dobro blížneho než by sme mohli očakávať od kázní, ktoré sa ľuďom páčia a zdajú sa plodné.

4. Tieto dve chyby – pre kazateľov tak nebezpečné, totiž márnivá samoľúbosť a nezriadený nepokoj – vznikajú aj z počutej chvály alebo odsúdenia našich prác. Preto nech nikto nechváli našich, najmä nie v ich prítomnosti, pre ich zriedkavé nadanie a umelecké vlohy, tým menej pre ich výrečné a s uznaním sprevádzané kázne. A naopak, nech zas nehaní nikoho pre nedostatky vedomostí alebo výrečnosti alebo iných chýb pri kázňach. Keby však niekto naozaj potreboval nejaké povzbudenie vo svojej malomyseľnosti alebo pokarhanie pre svoju márnu domýšľavosť, nech to vykoná predstavený, alebo nech niekoho poverí a nech to oboje vykoná opatrne a medzi štyrmi očami. Nebude však chybou kedy-tedy dávať ich za príklad pre ich cnosti poníženosti, umŕtvovania, jednoduchosti a iné podobné, hoci aj v kázni prejavené, no nech sa to robí rozumne a jemne v ich neprítomnosti a v prítomnosti Božej.

5. Pre misionárov je jednoduchosť prvou a najvlastnejšou cnosťou, preto ju musia vždy a všade verne uskutočňovať. A práve na misiách ju môžeme praktizovať dôkladnejšie, zvlášť keď dedinskému ľudu hlásame Božie slovo, ku ktorému má ako k jednoduchému cez naše ústa hovoriť Boh. Forma našich kázní a poučovaní nech je jednoduchá a ľuďom pochopiteľná a taktiež podľa jednoduchej metódy, ako ju Spoločnosť dosiaľ používala. Preto nech si každý sprotiví rozcítenú a strojenú reč a nech dbá, aby na stolici pravdy neprednášal neobyčajné a príliš vyberané myšlienky a neužitočné frázy, majúc na zreteli, že Kristus Pán a jeho učeníci používali jednoduchý spôsob reči a dosiahli nadmieru veľkú žatvu a prehojné ovocie.

6. Tento jednoduchý a ľudový spôsob reči nech používajú aj tí, čo sú poverení spravovaním diecéznych seminárov, vedením ordinandov, kňazskými konferenciami a inými cirkevnými a podobnými podujatiami a nech sa tiež usilujú príkladom i slovom pobádať ich k nábožnosti i vedomostiam. Ale predovšetkým nech sa snažia spolupracovať s nimi so všetkou poníženosťou, láskavosťou, úctou a prívetivosťou. Aj tí, čo dávajú duchovné cvičenia, nech ich k tomu podľa možnosti vychovávajú.

7. Nové a zvláštne názory obyčajne škodia aj ich pôvodcom a prívržencom, preto nech sa každý z nás chráni novostí a zvláštností, ba nakoľko je možné, nech sa všetci zhodujú ako v náuke tak v kázňach i spisoch, aby mohli podľa Apoštola všetci rovnako zmýšľať a byť napospol jednomyseľní a taktiež rovnako hovoriť. (Flp 2,2)

8. Svätý Zenon hovorí, že „zvedavosť robí človeka viac vinným než skúseným,“ a podľa Apoštola vedomosť nadúva, najmä keď sa nedbá na jeho pokyn, totiž, aby si nik nemyslel o sebe viac ako treba, ale aby zmýšľal skromne. Preto nech všetci, no najmä bohoslovci, stále dbajú, aby im táto nezriadená túžba po vedomosti nezaujala postupne srdcia. Nech sa však pritom neprestávajú usilovne venovať štúdiu, potrebnému pre správne plnenie povinností misionára. Ich prvoradou starosťou nech je poznať vedu svätých, ktorá sa vyučuje v škole kríža, aby mohli hlásať len Ježiša Krista podľa príkladu spomenutého Apoštola, ako sa úprimne priznáva v liste Korinťanom, že si zaumienil, že nič iné nebude vidieť medzi nimi jedine Ježiša Krista, a to ukrižovaného.

9. Medzi všetkými evanjeliovými zásadami, ktoré potrebujú pracovníci vo vinici Pánovej, nám má byť najmilšia nasledovná zásada: „Kto chce byť medzi vami prvý, nech je zo všetkých posledný a sluhom všetkých …" Keby Spoločnosť niekedy upustila od zachovávania tejto zásady, okamžite by bola vnútorne zničená vtierajúcou sa nezriadenou túžbou po sláve. Táto sa totiž veľmi ľahko vtiera do sŕdc povahové naklonených k pýche a strháva ich k mnohému zlu. Predovšetkým, že sa uchádzajú o čestné úrady a že sa budí závisť voči tým, ktorí ich dosiahli, ale aj tým, že vyhľadávajú len vlastné uspokojenie, keď ich na tieto hodnosti povýšia. Omámení a zvedení skvelým leskom slávožiary, na ktorú jedine zameriavajú svoj zrak, ani nepozorujú blízku priepasť a nešťastne sa do nej zrútia. Preto pred ničím tak neutekajme ako pred prízrakom pýchy. A ak ctižiadosť ovládla naše srdcia, potom je namieste hneď ju vypudiť podľa spomenutej Pánovej rady úprimným úkonom poníženosti, ktorým sa snažíme považovať sa za menších vo vlastných očiach a žiadame si vždy zaujať posledné miesto. A keď zbadáme, že sa nás zmocňuje márnivosť pre úrady alebo hodnosti, ktoré zastávame, nech je účinným liekom požiadať čím skôr predstaveného, pravdaže s ochotou podriadiť sa, aby nás zbavil týchto služieb a pridelil podľa svojho uváženia na nejakú nižšiu službu.

10. Nech všetci obzvlášť starostlivo potláčajú prvé pocity závisti, ktoré by mohli vzniknúť preto, že iné spoločnosti prevyšujú našu Spoločnosť povesťou, priazňou ľudí a čestnými prácami. Nech sú naisto presvedčení, že nezáleží na tom, kto Krista zvestuje, len nech sa zvesť o ňom šíri, a že sa nám dostane takej istej alebo niekedy i hojnejšej milosti a zásluh, keď sa radujeme z dobrých výsledkov iných, než keby sme ich sami spravili, s pocitom vlastného uspokojenia, alebo s menej dokonalým úmyslom. Nech sa preto každý usiluje obliecť si Mojžišovho ducha, ktorý na žiadosť, aby zabránil podaktorým prorokovať, zvolal: „Keby len všetok ľud Pánov pozostával z prorokov! Keby Pán zoslal na všetkých svojho ducha!" Taktiež považujme všetky iné spoločnosti za oveľa hodnejšie, hoci k našej sa máme vinúť s väčšou láskou v srdci. Veď i dobré dieťa oveľa viac miluje svoju matku, aj keď chudobnú a bez krásy, než všetky ostatné, hoci by vynikali bohatstvom a krásou. Nech však všetci vedia, že táto oddaná láska sa vzťahuje iba na osoby, cnosti a duchovné dary Spoločnosti, a nie na to, čo je na nej príjemné alebo čo vzbudzuje uznanie u ľudí. Proti tomu sa musíme obzvlášť stavať s odporom a utekať pred tým nielen čo sa týka vlastnej osoby, ale aj celej Spoločnosti – a to až natoľko, že si nebudeme ani žiadať, aby si ju všímali a ju chválili, ale skôr aby ju ponižovali a aby ostala skrytá v Pánovi. V duchu ju považujme za ono horčičné zrnko, ktoré môže rásť a prinášať úrodu, len keď sa zaseje a ostane ukryté v zemi.

11. Nech sa všetci podobne chránia dvoch ďalších chýb, ktoré tak ako stoja vzájomne proti sebe, sú nie menej v rozpore aj s Misijnou spoločnosťou a sú tým škodlivejšie, čím menej sa takými zdajú. Nadobúdajú totiž nebadane vždy inú podobu, takže často sú považované za skutočné cnosti. Sú to duch znechutenia a prehnaná horlivosť. Prvá sa pomaly vkráda do duše pod zámienkou odôvodnenej ohľaduplnosti na udržanie telesných síl, aby sme boli schopnejší slúžiť Bohu a venovať sa dušiam. Preto nás zvádza dopriať telu výhody a vyhýbať sa námahe spojenej s čnosťou. A túto námahu nám klamne predstavuje oveľa ťažšou, takže sa nám čnosť zdá odpornou, hoci by si ju mal vlastne každý osvojovať. Takto by sme uvalili na seba kliatbu, vyslovenú Duchom Svätým nad takými robotníkmi, čo vykonávajú Božie dielo nedbalo alebo neúprimne. Druhá chyba zakrýva našu sebalásku alebo našu netrpezlivosť, pretože nás ženie k prehnanej prísnosti ako voči hriešnikom, tak i voči sebe samým, ako i k práci nad vlastné sily alebo aj proti poslušnosti so škodlivými následkami pre dušu i pre telo, aby nás potom zviedla k prílišnému zháňaniu sa po liekoch a takto nás urobila ľahostajnými a telesnými. Preto sa usilujme všetci vyhýbať sa týmto dvom krajnostiam a všemožne sa držať strednej cesty. Stred nájdeme bezpochyby v presnom zachovávaní správne pochopených Konštitúcií, ako aj na perách tých, ktorí zachovávajú poznanie a v ktorých rukám sú zvláštnym Božím riadením zverené naše duše, ak len s poníženosťou a dôverou hľadáme v čase potreby v ich ústach zákon a ak sa všemožne a úplne podriadime ich vedeniu.

12. Predovšetkým majme na pamäti, že vždy máme byť vyzbrojení čnosťami, ktoré tvoria nášho misijného ducha. A ešte viac v nich musíme byť upevnení, keď príde čas vykonávať služby nášho povolania medzi ľuďmi na vidieku. Vtedy ich musíme v duchu pokladať za oných päť hladkých Dávidových kameňov, ktorými v mene Pána zástupov hneď pri prvom údere premôžeme pekelného Goliáša a Filištíncov, t.j. hriešnikov podrobíme službe Božej. Pravda, len ak najskôr odložíme Šaulovu výzbroj a použijeme Dávidov prak. Inými slovami, ak pristupujeme k hlásaniu evanjelia s Apoštolom – nie s presvedčivými a múdrymi slovami, ale v múdrosti Ducha a moci – hoci je naša reč nepatrná, uvážiac v duchu, že keď si Boh – ako hovorí ten istý Apoštol – vyvolil práve to, čo je svetu slabé, bláznivé a čím svet pohŕda, aby zahanbil múdrych a všetkých mocných tohto sveta, dá sa potom očakávať, že on sám nám, najnehodnejším robotníkom, udelí vo svojej dobrotivosti milosť spolupracovať s ním v hraniciach našich možností na spáse duší, zvlášť chudobných dedinčanov.

13. Nech všetci prechovávajú zvláštnu úctu a lásku k našim Pravidlám, čiže Konštitúciám, aj k tým, ktoré by sa v nich nezdali byť také dôležité. Viďme v nich Bohom dané prostriedky, aby sme dosiahli dokonalosť nášho povolania a súčasne ľahšie i prospešnejšie uskutočnili spásu svojej duše. Nech si teda častejšie vzbudzujú vrúcne a veľkodušné túžby, že ich budú verne zachovávať. Keby sa však niektoré protivili nášmu názoru alebo cíteniu, ihneď sa usilujme zaprieť sa a premôcť svoju prirodzenosť majúc na pamäti, že podľa slov Krista, kráľovstvo nebeské sa dobýva násilím a len násilníci sa ho zmocnia.

14. Nech má každý Všeobecné pravidlá, čiže Konštitúcie ako aj zvláštne Pravidlá, ktoré sa týkajú jeho vlastného úradu u seba a nech si ich aspoň každý tretí mesiac prečíta alebo počúva, aby sa nám hlbšie vryli do pamäti a do srdca a aby sme ich vernejšie zachovávali. Nech sa ich všetci snažia dobre pochopiť a pre svoje chyby proti nim niekoľkokrát v roku pokorne prosiť od predstaveného pokutu, aby týmto uponížením skôr získali od Pána odpustenie chýb a do budúcna nazbierali nových síl proti znovu upadnutiu. A práve vernosť v tomto bode nech sa stane zárukou vernosti v zachovávaní celých Pravidiel a tiež znamením vrúcnej túžby po sebazdokonalení. Keď niekto zistí pokrok v ich zachovávaní, nech vzdáva vďaky Kristu Pánu a pokorne prosí, aby jemu i celej Spoločnosti udelil milosť ešte väčšej vernosti. Napokon buďme pevne presvedčení, že podľa Kristových slov aj keď sme všetko spravili, čo nám bolo povedané, musíme priznať, že sme neužitoční služobníci, urobili sme len to, čo sme museli a že bez neho by sme neboli mohli nič urobiť. (Lk 17,10)

DE VOTIS QUAE IN CONGREGATIONE MISSIONIS EMITTUNTUR

ALEXANDER PP. VII

ad perpetuam rei memoriam

Ex commissa nobis a Supremo Pastore Dominici gregis eura, ad ea libenter intendimus, per quae congregationum personarum ecclesiasticarum, ad majorem divini nominis gloriam et procurandam animarum salutem pie prudenterque institutarum, statui opportune consuli arbitramur. Itaque nonnulla dubia super statu congregationis Missionis in Gallia inceptae, ac olim a Sede Apostolica approbatae, enata tollere, nec non dilectum filium Vincentium de Paulo, ejusdem congregationis superiorem generalem, specialibus favoribus et gratiis prosequi volentes, eumque a quibusvis excommunicationis, suspensionis et interdicti, aliisque ecclesiasticis sententiis, censuris et poenis a jure, vel ab homine, quavis occasione vel causa latis, si quibus quomodolibet innodatus existit, ad effectum praesentium dumtaxat consequendum, harum serie absolventes et absolutum fore censentes, supplicationibus, ejus nomine, nobis super hoc humiliter porrectis inclinati, de venerabilium fratrum nostrorum S.R.E. Cardinalium Sacri Concilii Tridentini interpretum, ad quos negotium hujusmodi discutiendum remisimus, consiliis, praefatam congregationem Missionis, sic, ut praefertur, inceptam, et approbatam apostolica auctoritate, tenore praesentium confirmamus et approbamus, cum emissione votorum simplicium castitatis, paupertatis et obedientiae, nec non stabilitatis in dicta congregatione, ad effectum se, toto vitae tempore, saluti pauperum rusticanorum applicandi, post biennium probationis faciendae; in quorum tamen emissione nemo intersit qui ea acceptet, sive nomine congregationis, sive nostro, et pro tempore existentis Romani Pontificis nomine; et vota sic ut supra emissa possit dissolvere solus Romanus Pontifex, nec non et superior generalis dictae congregationis in actu dimissionis e congregatione. Nemo autem alius, etiam vigore cujuscumque jubilaei, bullae cruciatae, seu alterius privilegii et indulti, aut cujuscumque constitutionis, sive concessionis, nisi in eis facta fuerit specialis mentio horum votorum, sic ut supra in dicta congregatione emissorum, dissolvere aut commutare, vel dispensare possit et valeat; statuentes ut dicta congregatio Missionis exempta sit a subjectione locorum Ordinariorum in omnibus, excepto quod personae quae a superioribus ejusdem congregationis deputabuntur ad missiones aliquas, subsint ipsis Ordinariis tantum quoad missiones et ea quae illas concernunt, utque dicta congregatio nn censeatur propterea in numero Ordinum religiosorum, sed sit de corpore cleri saecularis; ac decernentes praesentes litteras semper firmas, validas et efficaces existere et fore, ac omnibus et singulis ad quos spectat et pro tempore spectabit, plenissime suffragari et ab illis inviolabiliter observari, sicque in praemissis per quoscumque judices ordinarios et delegatos, etiam causarum Palatii Apostolici auditores judicari et definiri debere, ac irritum et inane, si secus super his a quocumque, quavis auctoritate, scienter vel ignoranter contigerit attentari; non obstantibus constitutionibus et ordinationibus apostolicis, etiam conciliaribus, nec non, quatenus opus sit, dictae congregationis, etiam juramento, confirmatione apostolica, vel alia quavis firmitate roboratis, statutis et consuetudinibus, privilegiis quoque, indultis et litteris apostolicis in contrarium praemisso-rum quomodolibet concessis, confirmatis et innovatis. Quibus omnibus et singulis, illorum tenores praesentibus pro plene et sufficienter expressis et insertis habentes, illis alias in suo robore permansuris, ad praemissorum effectum, hac vice dumtaxat, specialitier et expresse derogamus, caeterisque contrariis quibuscumque. Volumus autem ut praesentium transumptis, etiam impressis, manu notarii publici subscriptis et sigillo personae in dignitate ecclesiastica constitutae munitis, eadem fides in judicio et extra adhibeatur, quae ipsis praesentibus adhiberetur, si forent exhibitae, vel ostensae.

Datum Romae, apud Sanctam Mariam: Majorem, sub annulo Piscatoris, die 22 septembris 1655, Pontificatus nostri anno primo.

DE STATUTO FUNDAMENTALI PAUPERTATIS

ALEXANDER PP. VII

ad futuram rei memoriam

Alias nos supplicationibus delecti filii Vincentii de Paul, Superioris Generalis Congregationis Missionis, Nobis super hoc porrectis inclinati, eamdem Congregationem, sub certis modo et forma tunc expressis confirmavimus, et approbavimus cum emissione votorum simplicium, castitatis, paupertatis et obedientiae, nec non stabilitatis in dicta Congregatione, ad effectum se toto vitae tempore saluti pauperum rusticanorum appli-candi, post biennium probationis faciendae; in quorum tarnen votorum emissione nemo interesset qui ea acceptaret, sive nomine Congregationis, sive Nostro et pro tempore existentis Romani Pontificis nomine, et vota sic ut supra dissolvere posset solus Romanus Pontifex, neenon et Superior Generalis dictae Congregationis in actu dimissionis e Congregatione: ita ut eadem Congregatio non censeretur propterea in numero Ordinum Religiosorum, sed esset de corpore cleri saecularis; et alias prout in Nostris in simili forma Brevis litteris, die vigesirno secundo septembris millesimo sexcentesimo quinquagesimo quinto anno desuper expeditis, quarum tenorem praesentibus proprie et sufficienter expressům ha-beri volumus, uberius continetur. Cum autem dictus Vincentius Nobis nuper exponi fecit quod circa observantiam dicti voti simplicis paupertatis in Congregatione praedicta multae oriri possint difficultates quae ipsam Congregationem turbarent, nisi opportune super hoc a nobis provideatur; et propterea idem Vincentius apostolicae confirmationis Nostrae robore communiri summopere desideret statutum fundamentale memoratae Congregationis circa paupertatem editum, tenoris qui sequitur, videlicet: „Omnes et singuli in nostra Congregatione dictis quatuor votis emissis recepti, qui bona immobilia vel bénéficia simplicia possident aut in futurum possidebunt, licet dominium illorum omnium retineant, eorumdem tarnen usum liberum non habebunt, ita ut neque fructus de hujusmodi bonis vel beneficiis provenientes retinere, neque in proprios usus, sine li-centia Superioris, quicquam convertere possint, sed de iisdem fructibus, cum facultate et arbitratu dicti Superioris, in pia opera disponere tenebuntur. Si autem parentes aut propinquos indigentes habuerint. Superior curabit ut suorum necessitatibus ante omnia de hujusmodi fructibus in Domino subveniant.“ Nos ipsum Vincentium Superiorem Generalem amplioribus favoribus et gratiis prosequi volentes et a quibusvis excommunicationis, suspensionis, et interdicti aliisque ecclesiasticis sententiis, censuris et poenis a jure vel ab homine, quavis occasione vel causa, latis, si quibus quomodolibet innodatus existit, ad effectum praesentium duntaxat consequendum, harum serie absolventes et absolutum fore censentes; supplicationibus ejus nomine nobis super hoc humiliter porrectis inclinati, de venerabilium fratrum nostrorum S.R.E. Cardinalium sancti concilii Tridentini interpretum consilio, Statutum praeinsertum auctoritate apostolica tenore praesentium conťirmamus et approbamus, illique inviolabilis apostolicae firmitatis robur adjicimus ac omnes et singulos juris et facti defectus, si qui desuper quomodolibet intervenerint, supplemus; decernentes easdem praesentes litteras semper firmas, validas et efficaces existere et fore, ac ab illis ad quos spectat et pro tempore spectabit, inviolabiliter observari, sicque in praemissis per quoscumque judices ordinarios et delegatos, etiam causarum Palatii Apostolici auditores judicari et definiri debere, ac irritum et inane, si secus super his a quoquam, quavis auctoritate, scienter vel ignoranter, contigerit attentari; non obstan-tibus praemissis ac omnibus et singulis illis quae in praedictis litteris voluimus non obstaré, caeterisque contrariis quibuscumque; volumus autem praesentium transumptis etiam impressis, manu alicujus notarii publici subscripts et sigillo Superioris Generalis Congregationis praedictae vel alterius personae in dignitate ecclesiastica constitutae munitis eadem prorsus fides ubique in judicio et extra adhibeatur quae praesentibus adhiberetur, si forent exhibitae vel ostensae.

Datum Romae, apud sanctam Mariam Majorem, sub annulo piscatoris, die duodecima augusti, millesimo sexcentesimo quinquagesimo nono, Pontificatus nostri anno quinto. S. Ugolinus.

O SĽUBOCH, KTORÉ SA SKLADAJÚ V MISIJNEJ SPOLOČNOSTI

PÁPEŽ ALEXANDER VII.

na večnú pamäť

Ex Commissa nobis … Najvyšší pastier nám zveril starosť o Boží ovčinec a tá nás núti, aby sme zvlášť dozerali na spoločenstvá cirkevných osôb, ktoré boli založené a zriadené so zbožnosťou a múdrosťou pre vzdávanie dokonalejšej chvály Božiemu menu a pre starostlivosť o spásu duší. Preto, aby sme odstránili všetky pochybnosti o Misijnej spoločnosti, ktorá vznikla vo Francúzsku a aby sme milovaného syna Vincenta de Paul, generálneho predstaveného tejto Spoločnosti, uistili o našej dobroprajnosti a pre plné dosiahnutie zamýšľaného účinku tohto listu, oslobodzujeme ho od všetkých vín, cirkevných trestov a rozsudkov, aké by ho mohli v živote postihnúť. Na jeho prosbu a na radu našich bratov kardinálov svätej rímskej Cirkvi, ktorým odporúčame záležitosti tohto druhu, týmto listom potvrdzujeme a schvaľujeme spomínanú Misijnú spoločnosť, ktorú už skôr potvrdila Apoštolská autorita.

Zároveň potvrdzujeme jednoduché sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, ako aj vytrvalosti po celý život v práci na spáse chudobných dedinčanov, ktoré sa v tejto Spoločnosti skladajú po dvojročnej príprave. Ustanovujeme, že pri skladaní týchto sľubov nikto nie je prostredníkom, nikto ich neprijíma ani v mene Spoločnosti, ani v našom mene. A tiež nikto okrem rímskeho biskupa a generálneho predstaveného Spoločnosti nemôže od týchto sľubov oslobodiť, dišpenzovať, ani ich zamieňať za žiadnych okolností: ani pri príležitosti nejakého jubilea či krížovej výpravy, ani z moci privilégia, indultu či akejkoľvek konštitúcie alebo schválenia, iba že by to tam bolo jasne uvedené.

Okrem toho nariaďujeme, aby Misijná spoločnosť mala právo exempcie spod spravovania miestneho ordinára s výnimkou osôb určených na vedenie misií, ktoré sa vtedy podriaďujú miestnemu ordinárovi vo veci misií a v tom, čo sa týka misií a ich vedenia. Nakoniec ustanovujeme, že spomínaná Spoločnosť sa nebude počítať medzi rehole, ale ku svetskému kléru.

Všetkým, ktorých sa to týka alebo sa bude týkať v budúcnosti, vyhlasujeme, že tento náš list si zachováva svoju moc, platnosť a účinnosť, a preto ho treba zachovávať a zohľadňovať vo všetkých právnych aktoch. Všetci sudcovia, riadni i delegovaní, ako aj auditori Rímskej roty, ho budú chápať a vysvetľovať vo vyššie podanom význame. Odteraz budú neplatné a zbytočné všetky právne akty, na ktoré sa podujme ktokoľvek a akákoľvek moc  vedome alebo nevedome. List má svoju platnosť s vylúčením toho, čo je opačné a čo obsahujú konštitúcie, ako aj apoštolské a koncilové nariadenia. Chceme, aby odpisy tohto dokumentu, aj vytlačené, vlastnoručne potvrdené úradným notárom a opatrené pečaťou osoby, ktorá zastáva nejaké postavenie v cirkevnej hierarchii, ak budú predložené na súde či mimo súdu, mali takú istú úradnú moc, ako tento originál.

Dané v Ríme pri Najsvätejšej Panne Márii väčšej, pod pečaťou Rybára, dňa 22. septembra roku 1655, v prvom roku nášho pontifikátu.

ZÁKLADNÝ ŠTATÚT O CHUDOBE

PÁPEŽ ALEXANDER VII.

na večnú pamäť

Alias Nos supplicationibus … Ďalšími naliehavými prosbami nám predloženými v tejto veci milovaným synom Vincentom de Paul, generálnym predstaveným Misijnej spoločnosti, nás priviedol k tomu, aby sme schválili a potvrdili podľa podmienok vo forme nám v prosbe predloženej práve túto Spoločnosť s jednoduchými sľubmi, ktoré sa skladajú po dvoch rokoch prípravy a skúšky – sú to sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, ako aj vytrvalosti v Spoločnosti s tým úmyslom, že sa budú po celý život venovať práci na spáse chudobných dedinčanov.

Pri skladaní týchto sľubov však nemusí byť nikto prítomný, kto by ich prijímal či už v mene Spoločnosti, či v Našom, alebo v mene toho, kto v danom čase riadi Cirkev – rímskeho biskupa.

Od sľubov zložených v tejto forme, môže oslobodiť jedine sám rímsky biskup alebo generálny predstavený Spoločnosti v prípade vylúčenia zo Spoločnosti. Spoločnosť sa nebude počítať medzi rehole, ale k svetskému kléru, tak ako sme to obšírnejšie určili v našom liste, ktorý bol vydaný skôr, v podobnej forme Breve, dňa 22. septembra 1655 a ktorého obsah v tomto liste chceme jasne a dostatočným spôsobom uviesť. Ale preto, že Vincent de Paul nám v poslednom čase predložil vysvetlenie, že vo veci praktizovania jednoduchého sľubu chudoby môžu vzniknúť v Spoločnosti mnohé ťažkosti, ktoré by narušili jej život, keby sme tomu včas nezamedzili: preto Vincent veľmi chce od našej apoštolskej autority potvrdenie Základného štatútu vydaného pre Spoločnosť vo veci zachovania chudoby v nasledujúcom znení:

„Všetci a každý osobitne v našej Spoločnosti, ktorí boli prijatí po zložení spomínaných štyroch sľubov a ktorí majú alebo v budúcnosti budú mať akékoľvek nehnuteľnosti alebo jednoduché benefícia, hoci si zachovávajú právo na vlastníctvo týchto všetkých dobier, predsa nebudú mať právo na ich slobodné užívanie, takže si nebudú môcť ponechať príjmy, ktoré plynú z týchto dobier či benefícií a tiež nebudú môcť bez dovolenia predstaveného čokoľvek použiť pre vlastný úžitok, ale budú povinní určiť príjmy s dovolením a vôľou spomínaného predstaveného na dobré ciele. Ak budú mať rodičov alebo príbuzných, ktorí budú v núdzi, predstavený sa postará, aby sa im z týchto príjmov spravodlivo na prvom mieste pomohlo."

My, zo svojej strany, keďže chceme obdariť Vincenta de Paul, generálneho predstaveného, väčšími privilégiami a milosťami, oslobodzujeme ho pre tento raz, kvôli plnému dosiahnutiu zamýšľanej pôsobnosti tohto listu, od všetkého druhu exkomunikácie, suspenzie i interdiktu a od iných cirkevných trestov, od cenzúr a trestov vyplývajúcich zo samotného práva alebo z rozsudku kohokoľvek z akéhokoľvek dôvodu alebo príčiny, ak by podliehal akýmkoľvek spôsobom akýmkoľvek trestom, považujúc ho za oslobodeného od nich; pohnutí pokornými prosbami, ktoré nám boli predložené v jeho mene, na radu dôstojných našich bratov – ich eminencií kardinálov, vysvetľovateľov dekrétov svätého Tridentského koncilu, našou apoštolskou autoritou týmto listom uznávame a potvrdzujeme vyššie uvedený Štatút a dávame mu záväznú moc nemeniteľného apoštolského rozhodnutia, ako aj vopred vylučujeme všetky spolu a každý osobitne, omyly, vyplývajúce z práva alebo praxe, ak by sa nejaké vôbec a akýmkoľvek spôsobom vyskytli; vyhlasujeme, že tento list má a bude mať navždy záväznú moc, že je a bude vždy platný a účinný, ako aj že v celom rozsahu ho zachovajú tí, na ktorých sa vzťahuje a aj v budúcnosti sa bude vzťahovať, ako aj to, že vo vyššie vyloženom význame ho treba chápať a vysvetľovať všetkými sudcami, riadnymi i delegovanými a tiež audítormi Rímskej roty. Keby sa niekto alebo nejaká moc snažila považovať za neplatný alebo neexistujúci a v týchto veciach by sa usiloval vedome či nevedome inakšie usudzovať; s vylúčením toho, čo je proti a toho všetkého, čo sme nechceli, aby v našom liste bolo na prekážku a s vylúčením akýchkoľvek opačných vecí; ale želáme si, aby odpisy tohto listu tiež vytlačené, vlastnoručne overené nejakým úradným notárom a opatrené pečaťou generálneho predstaveného Spoločnosti alebo inej osoby, ktorá zaujíma postavenie v cirkevnej hierarchii, keby boli predložené alebo ukázané, mali všade na súde i mimo súdu tú istú úradnú moc ako tento originál.

Dané v Ríme, pri Najsvätejšej Panne Márii väčšej, pod pečaťou Rybára, dňa 12. augusta roku 1659, v piatom roku nášho pontifikátu.

Utilizza questo pulsante per tornare alla pagina precedente